30 rokov Slovenska a 5 rokov v Prahe: Česi už nie sú naši bratia. Jednoducho sú úplne iní a vždy boli

foto: autorka

Magda Vášáryová, ktorá žije aj v Prahe pre ČT24 pred rokom povedala: „Sme takí provinční, že keď sa ktokoľvek vymyká od iných, tak ho vytláčame. Prečo si tak s Čechmi rozumieme, ale prečo sme od nich tak veľmi odlišní? Sme veľmi nebezpeční….najmä sami sebe.“

O národnosť a občianstvo sa nijako nepričiníme. Jednoducho sa narodíme a ešte ani poriadne nevidíme, už nám pridelia papiere, ktoré rozhodnú o tom kam patríme a čo máme cítiť. O nás, bez nás.

47 rokov v slovenskej bubline

47 rokov som žila v slovenskej bubline. Veľa pracovala aj cestovala. Dovolenky mi síce veľa naznačovali, ale až presťahovanie sa za hranice mi otvorilo oči. Pochopila som zásadné – to, že Česi sú vraj bratia je absolútne klišé.

Do Česka sme neodišli, lebo sme „museli“. Manžel aj ja sme mali prácu, ktorá nás slušne živila. Máme ju dodnes, rozdiel je len v tom, že manžel už platí dane v Českej republike, ja stále na Slovensku. Roky slovenskej bubliny nám utekali a stále viac sme túžili zažiť aj život v spoločnosti s aspoň základnými hodnotami. Počas ficovského rozkrádania Slovenska dostal ponuku, našli sme odvahu a odišli. Obaja úspešní, obaja z hlavného mesta a obaja s otvorenou mysľou sme zbalili kufre a presťahovali sa do Prahy. A tu dodnes len oči otváram ako veľmi sú Česi a Slováci odlišní. A ako šialene nám utiekli.

Ja o to viac, že žijem na cestách dodnes. Medzi Slovenskom, Českom a Severom, takže mám naozaj právo porovnávať. Často rozmýšľam, či by som bola rovnaká ako mnohí na Slovensku, zakliesnená v slovenskej bubline priemernosti s totálnou absenciou si priznať, že na Slovensku je to horšie, ako si dokážem pripustiť.

Bratia ako klišé

Často dostávam otázku, aký je rozdiel medzi Slovenskom a Českom. Obrovský. Veď sú to naši bratia, počúvam z oboch strán. Odpovedám, Česi sú jednoducho iní a slovo „bratia“ je pre mňa len prežité klišé. Život v Českej republike musíte jednoducho zažiť, aby ste pochopili, ako veľmi sú iní nielen s tradíciami. Vlastne prestávam rozumieť tomu, ako československý model mohol fungovať.

Od rozprávok, histórie, nastavenia na Západ, náročnosti, mudrovania, úrovne médií a hlavne nastavenia hodnôt.

Pamätám si dodnes ako som prechádzala autom v obytnej zóne a neverila vlastným očiam. Pozerala sa na množstvo ľudí oblečených v niečom, čo u nás putovalo do koša hneď po páde socializmu. Dnes už chápem, prečo sa im tak páčia Slovenky. Lebo kým Češka najprv zaplatí šeky, mnohé Slovenky investujú aj posledné alebo dokonca požičané do kabelky či oblečenia. Vlastne do všetkého, čo je na prvý pohľad viditeľné. O rozdielnosti autoparku v oboch krajinách sa už rozpisovať nebudem. Väčšina Čechov jednoducho žije na to, na čo má a ešte aj myslí na budúcnosť. Mnohí v prenajatých bytoch a domoch obrátia každú korunu. Čo si môžu dovoliť radšej investujú do chalúp alebo cestovania. Veľmi veľa cestujú, cítia prírodu aj vodu. Zbytočne nerozhadzujú, až sa niekedy pri platení zahanbím, aké nízke prepitné darujú čašníkom. Žijú históriou, ktorá na nich padá na každom kroku. Postupne opravujú pamiatky, ktoré vyhľadávajú davy turistov z celého sveta. Aj cirkev, ktorej však nedovolia vopchať sa im do príbytkov a kázať, ako majú žiť. Aj preto ju odlúčili od štátu. Česi sú duchom tak slobodní a šťastní, že možno aj to je dôvodom ich „kamikadze“ počas dovoleniek pri mori, ale aj v horách. No… často aj v rodinách, kde som nadobudla pocit, že nevera tu je akosi celospoločensky chápaná a tolerovaná ako „národný šport“. Na druhej strane ma fascinuje sledovať, ako sa stretávajú celé rodiny už ako bývalí manželia z prvého manželstva, aj druhého, aj tretieho… aj s vlastnými aj nevlastnými deťmi, starými rodičmi, tetami aj strýcmi ako taká jedna veľká milujúca rodina. 😊

„vodníci aj čerti“

Sú to „vodníci aj čerti“, ktorí každú chvíľu relaxujú pri vode či ohni. Na politikov sú oveľa náročnejší, Východ ich nezaujíma. Mám pocit, že aj V4 je im akosi jedno. Radšej sa porovnávajú s najlepšími. Tak ako my, dookola opakujú reči o malej krajinke, dotiahnuť sa však chcú na najlepších aj najväčších. Otvárajú dvere inakosti, s ktorou nie všetci v takom rozsahu súhlasia, ale rešpektujú to.  Kým my plačeme aspoň za úrovňou ich školstva a zdravotníctva, oni sa sťažujú a od politikou požadujú aspoň úroveň Nemecka či Rakúska. Aj keď si niektorí myslia, že sa Československo rozdeliť nemalo, nakoniec priznajú, že je to tak dobre, lebo by to s nami asi mali ťažšie. Väčšia krajina asi vždy bude smútiť za menšou, na druhej strane, pre Čechov sme aj tak vždy boli len turistická destinácia.

A pre tých, ktorí šíria ďalšie klišé, že mali lepšiu ekonomickú  štartovaciu čiaru ponúkam protiotázku. Akú čiaru mali bývalé ruské republiky, ktoré nás dnes v tabuľkách EÚ vo všetkom predbehli?

Bohatší, ale skromnejší

Česi sú jednoducho iní. Skromnejší, a tak na účtoch bohatší a hlavne oveľa náročnejší. Nestačí im priemerná šedosť. Stáť na stupňoch víťazov chcú vždy a všade. Inak by nás priepastne nepreskočili vo všetkých svetových tabuľkách a porovnaniach, aké si len viete predstaviť.

Mnohé Češky nemajú radi Slovensky, vraj im berú českých mužov, pre ktorých je slovenčina nesmierne sexi. Keď sa tu predstavím, so žartom podotknem, že som prišla aj so slovenským manželom. Na Slovákov zazerajú, lebo im vraj berú  aj prácu, aj keď Česká republika má najnižšiu nezamestnanosť v EÚ už dlhé roky. Garantujem vám, že mnohé české herečky nevítajú tie naše s otvorenou náručou aj keď sa snažia hovoriť spisovne česky.

Nehovor česky!

V podstate česky nehovorím dodnes. Ak aj áno, len vtedy, ak chcem prejaviť úctu ku krajine, v ktorej žijem. Aby dotyčný vedel, že si vážim, že mi dovolili získať aj iný pohľad na život ako len zo slovenskej perspektívy, ktorá ma dusila. Nehovorím česky, lebo síce žijem v Prahe, ale pracujem na Slovensku, takže to nemá pre mňa žiadny význam. Po piatich rokoch sa však hanbím za spomienky, keď som sa aj ja smiala, keď niekto zo Slovenska žijúci u susedov hovoril česky. Bola som rovnaká ako kamarát, ktorý mi pri odchode povedal: „Dúfam, že nebudeš hovoriť česky ako niektoré naše trápne celebrity. Dnes už viem, aká som bola slovensky trápna, keď som s ním súhlasila, že „vylúčené“. Dnes už viem, že je predsa úplne normálne, že keď žijete v inej krajine, máte vedieť jeho jazyk bez ohľadu na to, či rozumiete aj po slovensky či anglicky. Že to predsa vôbec nie je o tom, či nám niekto rozumie alebo nie. Ale o úcte ku krajine, kde žijete. V päťdesiatke je to už pre mňa bezvýznamné, najmä ak pracujem na Slovensku, ale aj tak. Rada prejavím úctu národu, ktorý mi najviac pomohol v čase pandémie, keď oproti mne na hraniciach stáli ozbrojení slovenskí vojaci a policajti a nepustili ma domov. Za päť rokov sa voči mojej slovenčine ohradili len dvaja Česi, ale dnes si myslím, že vlastne mali pravdu.     

Cudzinecká razia

Oficiálne len v Prahe žije takmer 215 tisíc Slovákov, neoficiálne čísla odhadujú domáci až na 400 tisíc. Ale aj tak nie sme najpočetnejšia menšina v krajine, ktorej je jasné, že bez prisťahovalcov ekonomika nebude napredovať. Česi už nie sú naši bratia. Sú úplne iní, sú úplne inou krajinou aj republikou, s ktorou už máme spoločné len hranice. Viem o čom píšem, lebo som v Prahe omylom a náhodou zažila aj raziu cudzineckej polície, a vtedy som to pochopila navždy. Kým nezmením občianstvo, navždy tu budem cudzinkou.

Za 30 rokov samostatnosti a piatich rokoch v Česku som definitívne pochopila, ako veľmi odlišní sme. Kultúra, zvyky, kvalita kinematografie, ale aj verejnoprávnej televízie mi dáva denne pociťovať, ako sa im vzďaľujeme. Ako sa Česi dokážu oveľa viac smiať aj sami na sebe, ako sa neberú tak vážne. Ako na záver firmu Slunce, seno, erotika (1991) povedala herečka Helena Růžičková v strede rozbúraného hospodárskeho dvoru na českom vidieku: „Všetko bude! Čaká nás budúcnosť o akej  sa nám ani nesnívalo. To jasne vidím! Zemský raj to bude napohľad! Budúcnosť šťastná, tri autá tu (na dvore) budú stáť. Bazén s klimatizáciou, telefón si dáme zaviesť až do maštale. A celý svet sa bude diviť čo my, Česi, sme zač! My už sa nestratíme! Aspoň teraz nie, keď stojíme jednou nohou v Európe!”

Ako sa oveľa viac usmievajú. Ešte aj ich nadávky sú vlastne úplne iné. Keď som po prvý raz počula komentátora futbalu povedať „zadrbal“, prenos som si vrátila asi trikrát, či som dobre počula. A ich celkový prístup ku športu? To jednoducho musíte zažiť. Snáď len to nezdravé stravovanie máme spoločné a množstvo vyhodeného jedla v kontajneroch.  

A hospody, reštaurácie a bary a atmosféra v nich? Ich služby patria medzi najlepšie v Európe a vyhľadáva ich celý svet.  Keď si spomeniem, ako som kamarátku zo Slovenska pozvala do vychýrenej reštaurácie, kde chodia svetové filmové celebrity, vyskúšať, či náhodou nemajú voľné miesto aj bez rezervácie (nemali) a na recepcii opovrhujúco zarezala, že to sú tie „klasické české služby“, išla som sa od hanby prepadnúť pod zem.  

Česi sa so Slovenskom už neporovnávajú dlho. Samozrejme okrem Tatier. Ale tie môžu bez problémov navštevovať aj po rozdelení Československa. Sú odvážni a hrdí, históriu nedevastujú, ale snažia sa ju pripomínať na každom kroku. Najväčšie výročia si vždy pripomínajú veľkolepo. Rovnako ako najhoršie. Pred históriou nezatvárajú oči a deťom pripomínajú chyby, ktoré urobili, aby ich neopakovali.

Pozametajme si najprv doma

Slováci dodnes nadávajú na diaľnicu do Prahy aká je rozkopaná… Samozrejme, že bola, veď ju opravovali a rozširovali, nanovo budovali nadjazdy aj mosty… Ale išli ste dnes po nej? Viete vôbec koľko diaľnic po krajine vybudovali za 30 rokov a budujú ďalej, kým Slovensko aj tú do Košíc preplánovalo možno na roky 2028 či až 2032? Veď ani obchvat okolo Bratislavy nevieme po 30 rokoch vybudovať bez trapasu cesty nikam… Aj za toto môžu Česi, ktorí mali pred mnohými rokmi pri rozdelení Československa o 10 % silnejšiu menu?

A zdravotníctvo? Každý mesiac som u českého lekára. Počas pandémie som tu prežila naozaj veľkú operáciu. Verte, iba tušíte ako je na tom slovenské zdravotníctvo zle. Netušíte však ako veľmi zle. Školstvo? Dobre zaplatení učitelia a neustály tlak odborníkov aj verejnosti dostať medzi najlepšie univerzity sveta čo najviac českých. Nespokojnosť s kvalitou by ste tu aj tak mohli krájať. Aj pri štátnom dlhu, ktorý patrí medzi osem najlepších v EÚ. Slovensko je v tabuľke posledné. Neporovnávajú sa však so Slovenskom, naopak s najlepšími a tak už strašia s bankrotom. Inak, až tu som si uvedomila (akosi pozabudla), že aj Univerzita Komenského je vlastne pomenovaná po Čechovi. O úrovni českej vedy a rešpektu k nej sa už rozpisovať ani nebudem.

Spravodlivosť? Samozrejme, že aj v Česku majú sporné rozsudky, ale základný princíp ostáva. Najviac som to pocítila počas pandémie, kedy si politici nemohli robiť čo chceli. Súdy im totiž odkázali, že zdravie nie je nad zákonom: ČR: „Rozumiem, že úlohou ministra je prevencia nákazy. Úlohou práva a súdov je prevencia diktatúry.“ / SR: „Chyba nie je v bojazlivých advokátoch, ale v nefunkčnom súdnom systéme.“ Teda Česi sú úplne iní aj preto, že spravodlivosť nefunguje v ČR tak ako na Slovensku, že skutok sa najprv musí stať. V Českej republike súdy rozhodujú aj preventívne, aby k porušeniu zákona či ústavy ani nedošlo.  

Ďakujem, Česká republika!

Mám Českú republiku rada a ďakujem, že môžem byť jej súčasťou. Že ma prijali takú aká som, že ma majú radi a ja mám rada ich. Že moju náročnosť na seba aj okolie neoznačujú za “problematickú povahu” ako na Slovensku, ale naopak, je im sympatická a blízka. Nie sú to však už moji bratia. Vďaka životu medzi nimi už viem, že ani nikdy neboli. Sú totiž úplne odlišní ako Slováci. Ale to pochopí len ten, kto medzi nimi naozaj aj žije.

Lebo ako povedala Magda Vášáryová: „Sme takí provinční, že keď sa ktokoľvek vymyká od iných, tak ho vytláčame. Prečo si tak s Čechmi rozumieme, ale prečo sme od nich tak veľmi odlišní? Sme veľmi nebezpeční….najmä sami sebe.“

Som nesmierne vďačná, že sme sa pred piatimi rokmi odvážili vycestovať, aj keď sme doma mali všetko. Pravidelne počúvam, „ty sa máš, ale my už v tomto veku nemôžeme…“. Každému dnes poviem, že je to len jeho výhovorka. Lebo môže, rovnako ako my. Každý má právo žiť tam, kde je šťastný. Nepotrebujete na to ani peniaze, tie sa dajú zarobiť aj v ČR. Potrebujete však odvahu vystúpiť z vlastného pohodlného aj keď ufrflaného komfortu. Nič viac, nič menej. Neplatia už na mňa ani „ale niekto tu musí ostať“, pritom pravdou je, že ostáva len preto, že je to pre neho (pre strach z neznámeho) len pohodlnejšie. Pretože v Česku, kým nepožiadate o občianstvo, budete už len a len cudzinec. A to nezvládne každý.

(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu

2 reakcie na 30 rokov Slovenska a 5 rokov v Prahe: Česi už nie sú naši bratia. Jednoducho sú úplne iní a vždy boli

  1. ako tam riesite ako Slovenka zdravotne poistenie a ako to budete mat s dochodkom, budete dostavat asi len slovensky, z ktoreho by ste asi nevyzili?

    1. Dobrý deň, ďakujem za otázku. Bývať môžete kdekoľvek na svete. Stačí, ak si plníte svoje ohlasovacie aj zákonne povinnosti. Ja som sa rozhodla pre Prahu, pracujem však v SR, teda tam odvádzam aj dane aj odvody. Je to oveľa náročnejšie, akoby som žila iba v SR, ale ak človek naozaj chce a má odvahu, ide takmer všetko. A keďže osobne neplánujem žiť na dôchodku iba z dôchodku, šetrím si na dôchodok odkedy pracujem. Dôchodok aj z ČR môžem poberať až keď v ČR budem zamestnaná, podnikať atď a platiť dane či odvody. Čo sa týka ZP, platím v SR, ale ako občan EÚ máte aj iné možnosti, pokiaľ ste v cudzine riadne nahlásený. Podľa posledných dát je takých občanov viac ako 11 tisíc. Ako to naozaj už celé dlhé roky funguje na základe európskeho zdravotného poistenia zistíte vo svojej ZP a všetko podstatné nájdete aj na webe. Snáď som pomohla. L. Tomečková