Dana Prekopová učí, že okuliare sú aj o dizajne, nielen módnych značkách

Dalito.sk/Dana Prekopová, okuliarová dizajnérka/foto: Dalito.sk

Spoznali sme sa pred pár rokmi. Neďaleko nás si otvorila optiku, do ktorej keď som vošla okamžite som pochopila, že je iná. Dana Prekopová sa ako absolventka Technickej univerzity netvárila, že „zožrala všetku múdrosť sveta“, ale jej lásku k okuliarom bolo poznať hneď na prvý pohľad. Vysokú školu doplnila aj optickým vzdelaním, v čom je dnes veľká profesionálka. Prvé dieťa mala veľmi mladá, ako 19 ročná. Nikdy sa však nesťažovala, ale samozrejme mala aj noci, ktoré preplakala. Napriek všetkému sa za posledných dvanásť rokov stala kráľovnou okuliarového dizajnu na Slovensku. Priekopníčka okuliarového dizajnu na Slovensku učí zákazníkov, aby sa milovali, aby milovali nutnosť nosiť okuliare a hlavne, aby mali vlastný štýl. Zažila aj to, že nie vždy človek nájde ocenenie doma, niekedy si ho skôr všimnú za hranicami. Podnikateľka, ktorá zmenila herečku Zuzanu Kronerovú. 

Vysokú školu ste študovali aj s malých dieťaťom. Muselo to byť veľmi náročné.

Áno, je to pravda, lebo matkou som sa stala veľmi skoro. Štúdium bolo dosť náročné, navyše som mala rodinu, materské povinnosti, manželské, dokonca som počas vysokej školy aj pracovala. Tých nárokov na mňa bolo toľko, že dnes mi to príde až neuveriteľné, že som to DALA. Človek dokáže v sebe nájsť množstvo energie a zdolať veľa prekážok, keď má ambíciu dosiahnuť nejaký cieľ.

Odkiaľ sa vo vás zobrala tá bojovnosť?

Pochádzam z veľmi kreatívnej rodiny, otec bol stavebný inžinier a veľmi progresívny človek a môj výber školy bol asi trošku ovplyvnený aj tým. Moje štúdium bolo prepojené so stavebnou ekonómiou a ekonomické témy mi možno pomáhajú aj dnes. Študovala som počas socializmu, kedy boli iné možnosti a hlavne obmedzenia, čiže po vysokej škole sa nestalo v zásade nič. Vtom čase bolo ťažké mať nejaké očakávania,  vysoká škola bola istý predpoklad pre kariérny rast v rámci zamestnania, ale nič to v zásade neznamenalo, bola absolútna prezamestnanosť, pretože každý musel pracovať a tak iba málokto bol finálne aj so svojou pracou spokojní. Taká bola vtedy doba, to boli osemdesiate roky.

Nebolo to obdobie perestrojky?

Áno bolo, počiatky akéhosi odvážneho socializmu, na druhej strane však bolo dosť starých „štruktúr“, ktoré sa zubami nechtami držali na svojich postoch a mladý človek s ambíciou prekonať túto prekážku nemal veľké šance. Pokiaľ sa nesnažil ísť cestou, že vstúpi do strany a podobne. Naša rodina tento  režim nikdy nepodporovala. My sme boli vždy tak trochu iní, rodičia v nás podporovali istú inakosť! Som z dvojičiek, čo už samé o sebe dáva predpoklad odlišnosti. U nás sa vždy žilo  veľmi odvážne a progresívne. Vedeli sme v rámci našej rodinnej komunity, ktoré sú tie dôležité spoločenské priority, a tak sme boli vychovávané. Moja sestra dvojča Lea Fekete poznala oveľa skôr, čo v sebe máme, že to odhodlanie, čo do nás rodičia vštepovali, ísť svojou vlastnou cestou, treba urobiť. Už vtedy sa jasne profilovala, že nebude súčasťou davu a už v roku 1988, pred nežnou revolúciou si trúfla ísť s vlastnou kožou na trh, čo  jej po roku ´89 prinieslo raketový štart, lebo bola na to vnútorne pripravená.

Asi máte so sestrou dobrý vzťah…

Hovorím o nej preto, že bola pre mňa veľmi silnou inšpiráciou. Mala ohromnú podporu v rodine. No mne sa v tom čase trochu rúcal súkromný život. Napriek tomu, že sa nám narodilo druhé dieťa, tak to nefungovalo. Ale pracovne som sa posunula dopredu a v roku 1993 som sa ocitla v progresívnej mladej firme. Boli sme tam štyria stavební inžinieri a jeden lekár. Spoločnosť sa zaoberala distribúciou liekov, čiže niečím, čo nemá so “stavarinou” nič spoločné. Mali sme však obrovskú chuť ísť do niečoho nového, do otvorených dverí, hraníc a možností, do toho úžasného tlaku zahraničných farmaceutických spoločností, ktoré prejavovali záujem mať partnera na Slovensku. Rástlo nám to pod rukami, každý jeden deň bol fantastický. Výsledok sme videli okamžite. Možno to pre nás všetkých boli najkrajšie roky,  ktorí sme sa po tej hroznej fáze života v socializme zrazu ocitli v začínajúcom kapitalizme.

Nebolo to naopak ťažké?

To obdobie prinášala všeličo, ale v prvom rade obrovskú chuť niečo dokázať. Ľudia, s ktorými som vtedy pracovala sa rozhodli obohatiť štandardnú farmaceutickú distribúciu aj o špeciálne ophtamologiká a aj kontaktné šošovky. Mali sme výhradné zastúpenie zahraničného partnera a dobre sa nám v tom prostredí vodilo. A odtiaľ bol už len kúsok aj k okuliarom. Čiže tam bol môj prvý kontakt s tým, čo robím teraz.  Celé to bola tak trochu moja „parketa“ a  uvedomila som si, že už rozumiem, prečo som od detstva mala túžbu nosiť okuliare.

Nerozumiem. Vy ste chceli nosiť okuliare napriek tomu, že ste ich nepotrebovali?

(smiech) Niekto by povedal, že som mala šťastie, že ich nepotrebujem, napriek tomu som ich chcela nosiť. Takže som k okuliarom mala vždy veľmi blízko a kolegovia vo firme kde som pracovala mi nechali túto celú agendu na starosti,  lebo asi vycítili, že je vo mne silný kreatívny potenciál, keďže moja sestra dvojča bola už v tom čase výrazne  umelecky vyprofilovaná. Bolo to obdobie, kedy som už ostala sama s dvomi malými deťmi a riešila celkom odlišné starosti. Prišlo  to  teda v pravú chvíľu. Bola to obrovská výzva a súčasne isté vyslobodenie, asi aj preto som si to tak veľmi zamilovala.

Kedy nastal zlom?

Prvá príležitosť prišla v roku 1996, kedy sme prvý raz vycestovali do Milána na optický veľtrh ako spoločnosť, ktorá sa už vyprofilovala vo farmaceutickom prostredí a mala svoj vysoký kredit. Rozšírili sme   portfólio o obchodovanie s okuliarmi, čím som pomaly spoznávala úplne nové prostredie. Natoľko ma to ovplyvnilo , že som v tom našla nielen záľubu, ale aj konfrontáciu samej so sebou a naplno rozvinula driemajúcu  vnútornú kreativitu, ktorá sa dovtedy  nemala možnosť prejaviť sa. Zrazu sa mi tie dvere otvorili dokorán.

Čo to znamená?

Pri konfrontácii s dizajnérmi a autormi okuliarov som si uvedomila, ako je nesprávne vnímať okuliare ako  iba zdravotnícku pomôcku. Taký bol totiž vtedy u nás postoj k okuliarom, konzervatívny. Okuliare sú výraznou súčasťou osobnosti a dôležitý osobnostný prvok.

Mám pocit, že toto asi rozhodlo a práve začínate hovoriť o svojich vlastných podnikateľských rokoch.

Presne, toto je moja cesta, ktorá sa takto začala. Stretla som sa postupne s množstvom rôznych situácií, keď sme už fantastické okuliare predávali nielen v optike v Piešťanoch, ktorú vlastnila spoločnosť, v ktorej som vtedy pracovala, ale aj po celom Slovensku. Napríklad bolo dosť ťažké argumentovať kolegom, ktorí poznali iba slovenské teritórium, že čo sú toto za výmysly… dizajnové okuliare! Už vtedy sa mi  v hlave začala rodiť myšlienka robiť to inak. Nebavilo ma stále niekoho presviedčať o tom, kto je iba obeťou vlastného ustrnutia, že sa to dá vidieť aj  inak, lebo je to v zásade o jeho pohodlnosti, starých návykoch a neochote spoznávať nove veci.

No, asi konkurencia z vás nemala veľkú radosť…

Bolo to ako pichnúť do mraveniska. Zrazu sme tých ľudí „nútili“ oslobodiť sa od svojich osvedčených pravidiel, veď mnohé optiky fungovali už za socializmu a boli naučené na klientelu, ktorá tam pravidelne chodila. Nikto nemusel vynaložiť väčšie úsilie získavať klienta. Hovoríme o deväťdesiatych rokoch. Takže bolo ťažké u mnohých kolegov nájsť chuť ísť novou ťažšou cestou, lebo boli zvyknutí, že v tej starej to ide samo. Chvíľkami som sa trápila, že tie nádherné okuliarové kúsky, ktoré sme už vtedy dokázali doviezť zo svetových veľtrhov, nemajú náležité docenenie, v tejto starými návykmi  uväznenej optickej spoločnosti. Pomaly som prichádzala na myšlienku začať to robiť tak, ako to ukazoval v tom čase ešte stále vzdialený kultúrny svet, ktorý vníma okuliare cez nezávislý dizajn.

Ako to zobrali vo firme, že sa osamostatníte?

Bolo to veľmi ťažké. Aj moje odhodlanie sa do toho pustiť, lebo je niečo iné nosiť v hlave myšlienku, pohrávať sa s ňou a túžiť po nej, druhá vec je vedieť, čo všetko aj z ekonomickej stránky to vyžaduje. Postupne sme však našli spolu s mojím partnerom spôsob, ako sa do toho pustiť. Väčšinou to totiž býva tak, že to máte akoby zatvorené v škatuli, máte to tam poukladané ako staré fotografie, z času na čas to otvoríte, pozriete, zase to všetko vrátite naspäť a sen je zase v tej hmle. A potom príde zrazu niečo, čo tú škatuľu otvorí, fotky vyskakujú jedna za druhou a zrazu sa tá cesta sama vyskladá…

Podnikať ste začali v roku 2005. Dosť dlhá doba po revolúcii a stále  s trhom pokriveným socializmom…

Pochopiteľne, že keď sme sa pustili do projektu naostro, ešte stále tam bola určitá väzba na prostredie, ktoré ma vyformovalo. Bola som mu vďačná za to, že mi umožnili nájsť v sebe túto cestu, lebo nebyť odhodlania mojich vtedajších kolegov hodiť ma do vody a donútiť plávať a občas aj trochu topiť na tých svetových výstavách, tak by som to asi nikdy v sebe neobjavila.Ťažko sme sa teda lúčili. Prežili sme spolu veľa rokov a mne sa neodchádzalo ľahko a nešlo len tak zavrieť dvere! Vzhľadom na moju veľkú zodpovednosť som si myslela, že po toľkých spoločne strávených rokoch nemôžem odisť iba tak, takže som to ťahala na dve strany a  pendlovala medzi dvomi prácami. Do štvrtej v jednej a od štvrtej v druhej . Bolo jasné, že bude musieť prísť rozhodnutie… Cítila som, že je to čím ďalej náročnejšie a uvedomovala som si,  že okuliarový biznis nie je iba o okuliaroch, ale je to hlavne fyzika, ktorej súčasťou je optika a je to ďaleko rozsiahlejšia téma ako len ten „parádny“ rámik, ktorý naďalej milujem. Keď sme otvorili optiku, musela som si priznať, kde mám slabé miesto a musím ho dať do poriadku nielen preto, aby som rozumela optike ako takej, ale aby som tú komplexnosť služby vedela poskytnúť zodpovedne. No a keď už toho bolo fakt veľa, aj optická škola, aj dve práce, aj som už nemala dvadsať, ale 46 rokov, takže prišlo rozhodnutie a veru aj sme mali  slzy v očiach,  keď sme sa lúčili a dodnes sa radi vidíme.

Kedy vám to celé ako podnikateľke došlo, že Dana, čo si neurobíš sama, nebudeš mať?

To mi došlo, keď sa mi rozpadlo moje manželstvo. Vtedy bolo úplne zrejmé, že je to všetko iba na mne. Ocitla som sa na križovatke, ale nie na klasickej, ale na kruhovej. Stále som mala pocit, že do toho kruhu vstupujú autá, ktoré mi mali dať prednosť a nedali. Vtedy som spoznala ľudí, ktorí ma prijali do rodinnej  firmy  a mali tak trochu za svoju  a ja som vedela, že tam akosi patrím, a že mi pomáhajú vypĺňať  to „voľné“ miesto, ktoré mi vtedy chýbalo.  Keď človek videl, čo všetko dokáže entuziazmus, tak ani vám nerobí nič problém, ani zostať v práci dlhšie,  a že potom vás to niekam ďalej stále posúva. Tak som  aj tú moju križovatku prestala vnímať ako kruhovú,  ale že, vďaka svojej sile sa dokážem cez tie rútiace autá prebojovať.

Čo ste si uvedomili?

Uvedomila som si, že som to vlastne ja, kto s tým môže a musí niečo urobiť! Veľkou oporou mi bola tiež moja rodina, moje dve sestry, mama, ktoré mi pomáhali s deťmi, čo nebolo vždy jednoduché, lebo medzi mojimi deťmi je desaťročný rozdiel. A tak aj ich záujmy boli celkom odlišné. Mám však skvelé deti, ktoré chápali situáciu a aj vďaka nim sme to všetko dobre  zvládli!

Ako dnes hodnotíte vaše začiatky podnikania?

Keby som vedela, čo všetko príde, že nebudú stačiť moje ekonomické, technické a obchodné zdatnosti, ale sa budem musieť zdokonaliť hlavne odborne opticky… Ach jaj. Optická škola bola taká moja náročná méta, ktorú som si zadefinovala. Keď som aj toto vzdelanie nadobudla, tak som si povedala, že dobre,  už to teraz mám komplet  a poznám aj proces dovozu, predaja, obchodu zo všetkých strán – z pozície nákupcu, dodávateľa, užívateľa, lebo v tom čase som už okuliare nosila aj ja. Vedela som sa pozerať na môj džob zo všetkých strán. Lokálny dodávateľ na Slovensku to mal so mnou fakt ťažké. Zaujímali ma veci, ktoré sa ho zvyčajne pri obchode skoro nikto nepýtal. Vždy som bola na „detaily“, na ktoré nebolo vždy ľahké odpovedať. Tak som postupne vytriedila dodávateľov, ktorí  neboli pre mňa spoľahliví, čo znamená, že všetky dodávky nevedeli mať jasný termín plnenia, servis a riešenie prípadnej  reklamácie. Pre moju prácu musím mať istotu že  je na druhej strane  spoľahlivý človek, ktorý ma  podobné odhodlanie pre svoju prácu, ako mám  ja. Vtedy viem, že nájdeme spoločnú reč a  z každej situácie riešenie v prospech konečného klienta.

S kým nedokážete spolupracovať?

Nechcem to tak striktne definovať, zväčša sa snažím nájsť východisko. Ale ak teda, tak nerada spolupracujem s niekým, kto má v hlave iba  „svoj“ profit. Vtedy  je zrejmé, že mu pôjde iba o  jednorazový  biznis a ja mám rada dlhodobé vzťahy. Naši obchodní partneri sú na rovnakej vlne so mnou. Ide väčšinou o zahraničnú spoluprácu s nezávislými dizajnérmi, ktorí sú úspešní aj preto, že si ctia svojich obchodných partnerov.

Ako to zistíte?

Mám trošku nos na ľudí a možno už aj bohaté skúsenosti.

Ako spí žene, ktorá má na krku dve deti a ide do podnikania, ktoré nie je lacné, kde sú drahé materiály, finančne náročné stroje?

V tom roku 2005 to bolo také zvláštne obdobie. Zodpovednosť bola obrovská. No som bežec na dlhé trate. Neuvažujem nad tým, či sa investícia vráti za mesiac, za rok, ale rozhodne som neočakávala, že to bude trvať dlhšie, ako boli moje odhady. Nepatrím medzi podnikateľov, ktorí si najprv všetko dôkladne zvážia, všetky ekonomické výhody, prínosy, som skôr srdciar. Mám pocit, že mám povinnosť podeliť sa o talent, ktorý mám. Tak by to malo byť v živote, že talentovaní ľudia by sa v zásade mali deliť oň, že budú odhodlaní robiť to v čom ten talent majú. Stretávam sa aj s názorom, že taký človek si to má chrániť pre seba, aby mu nápad  niekto neukradol. Každý  ide do podnikania s odhodlaním. Myšlienka je možno pre všetkých rovnaká, no až váš osobnostný prínos, talent a prístup môže posúvať ďalej. Snažím sa robiť  svoju prácu tak, čo by sa mne, keby som bola  „môj“ zákazník páčilo! Mňa práve totiž baví byť tu v optike spolu s ľuďmi, ktorí k nám prídu. Želám si, a snažím sa o to,  aby som každý deň mala  to isté nadšenie ako v ten prvý deň, keď sme  otvorili!

Povedali ste, že keby ste vedeli, že čo všetko zažijete za tie roky, všetky tie komplikácie, zdalo sa mi, akoby ste chceli povedať, že by ste sa na to nedali. Alebo?

Asi by som sa na to dala. Môj život mi ukazuje, že sa vždy dá prehrýzť prekážkami. Niekedy problém vyzerá oveľa náročnejšie, než v skutočnosti  je. V čase, keď sme spúšťali našu optiku sme netušili, že tak skoro bude prechod na euro, že príde nejaká hospodárska kríza, ktorá zatrasie najmä so strednou vrstvou, lebo tá slabšia je ohrozená stále a tá veľmi bohatá má dostatok aj v období, keď je kríza. Bola to pre nás veľká brzda. V novinách, rádiu, televízii sa stále dokola riešila iba táto téma.

Koľko nocí ste teda nespali?

Tých prebdených nocí bolo v tom čase  isto veľa, aj slzy boli pochopiteľne. Mala som pocit, že zdolať túto prekážku nie je v mojej moci. Nedalo sa ovplyvniť, aby nás médiá prestali masírovať  iba drámami a negatívnymi správami. Ale myslím si, že takéto neočakávane obdobia, sú ako trinásta komnata, ktorá vás prinúti siahnuť na dno, a keď si veríte, tak ju zdoláte a nájdete cestu z dna nahor.

Ale vy ste to dali. Ste tu stále, čím si myslíte, že to je?

Možno som sa v danom momente rozhodla správne s tým popasovať. Rozhodla som sa ísť vlastnou cestou. A niekedy mám pocit, že aj tie vyššie sily fungujú, že sa vám zbiera vaše vynaložené úsilie do nejakého batôžteka, ktorý ako tie tri oriešky pre Popolušku sa zrazu otvorí a prinesie vám odmenu za vaše snaženie.

Kedy prišla tá odmena?

Stalo sa mi to v roku 2010, keď som našla na veľtrhu v Mníchove okuliarovú značku, ktorá bola v tom čase revolučná. Bola to francúzska spoločnosť, ktorá fungovala iba dva roky a ich svetový úspech ich samotných prekvapil. Oni sa ako šesťdesiatnici  na sklonku svojej kariéry rozhodli skôr pre zábavu kreovať okuliare a dosiahli obrovský úspech hneď na prvej výstave v New Yorku. To bolo pre mňa príkladom, že neexistuje žiadna  prekážka a tobôž nie veková, že je dôležité odhodlanie, viera v seba  a nadšenie pre daný nápad.  Jedným z tých orieškov bolo, že som stretla vtedy práve ich.

Keď ste vtedy leteli do Mníchova, prežívali ste nejaký pocit, že sa stane zlom?

Ešte v lietadle som si hovorila, že ani neviem, ako to dopadne, veď obchodovať idem s pomerne malým rozpočtom. Takže  uvidíme. Bola som už naučená nemať veľké očakávania, lebo sklamanie z neúspechu je bolestivejšie. Vtedy som prvý raz navštívila Mníchovský veľtrh, keďže moje dovtedajšie skúsenosti boli najmä z Milána a Paríža. Bola som tam tak trošku aj na „skusy“. Oplatilo sa očakávania nemať, lebo výsledok cesty bol ohromujúci. Stretli sme sa osudovo a dodnes sme spolu v kontakte, lebo sme si aj ľudsky blízki.  Niekoľkokrát už navštívili Bratislavu a ja ich v Port Frejus a vždy sa na seba tešíme, keď máme príležitosť sa vidieť. Sme si vedomí, že sme si asi súdení!  Našli sme sa na Mníchovskom veľtrhu  tak, že mi vlastne „skočili“ náhodne do cesty a prinútili ma zastaviť sa prechádzajúc výstavnou halou! Asi by sme sa možno inak nikdy ani nestretli, keby nebolo tejto náhody. Okuliare na ich tvárach ma natoľko zaujali,  že hneď  bolo jasne, že bude  ruka v rukáve! Ono totiž aj pre samotného dizajnéra je mimoriadne vzácne nájsť obchodného partnera, ktorý je rovnako nadšený jeho dizajnom, ako sám autor.

Ako ste teda začali obchodovať?

Moja prvá dodávka okuliarov  na Slovensko bola minimálna. Dnes mi to je až smiešne, lebo išlo o desať kusov originálnych okuliarov, no nimi to celé začalo. Sama som začala jedny z nich nosiť, čo povzbudzovalo aj našich zákazníkov vyskúšať si niečo iné, na čo neboli zvyknutí. Dnes je týchto okuliarových nadšencov neuveriteľne veľa a jednou z populárnych tvári na Slovensku je  aj Zuzka Kronerová, ktorá preslávila najmä ich červené okuliare.

Aké to je dnes, už spávate pokojne?

Nie som si celkom istá. Myslím si, že istá nespokojnosť je moja hybná sila. Nechcem  byť úplne spokojná. U mňa by to znamenalo, že sa mi nejako vytráca záujem o to, čo robím. Každý deň máte šancu posúvať svoje hranice. Pomáhajú vám v tom ľudia, ktorých na ceste stretávate, tí vás motivujú na ďalšiu cestu, novú skúsenosť. Možno mám šťastie, že svoju prácu žijem ako svoj sen, naplnenie, hobby. Vzhľadom na to, že sme krajina, ktorá nemá tradíciu vo výrobe okuliarov a nebola tu žiadna známa manufaktúra, tak sa snažím v tomto smere byť veľmi na osoh. Chcem toto prázdne miesto pomôcť vyplniť. Vysvetľujem, prečo je rám, ktorý sa robí rukami a srdcom s myšlienkou na konečného spotrebiteľa iný, ako ten komerčne vyrábaný. Okuliare musia byť nie len krásne, ale najmä komfortné, veď slúžia po celý deň a to sa nedá často  docieliť inak ako ručne. Tak som tak trochu priekopníkom okuliarového dizajnu na Slovensku.

A módne značky? Čo si o nich myslíte?

Módne domy majú inú filozofiu, nemajú takú tvorivú slobodu, predsa len ich okuliare sú ako  doplnok k fashion kolekciám. Mňa baví nadšenie slobodného dizajnéra, ktorý je ochotný ísť s kožou na trh, ktorý musí presvedčiť, prečo sa práve pre jeho dizajn rozhodnúť. Keď sa povie okuliarový dizajn, predstavíme si konečný produkt, ale netušíme vôbec, koľko krokov má samotný výrobný proces. Od nápadu dizajnéra dať mu tvar je ešte dlhá cesta k výsledku, aby mal okuliarový rám ten správne anatomický tvar, čo je záruka úspechu. Nielen kreativita je dôležitá, ale komfort na „nose“. To je ten rébus, ktorý treba vylúštiť.

No, ale takto isto je to aj s podnikaním…

Takto som to ešte neporovnávala, ale áno. Nikdy neviete, čím sa môžete zajtra inšpirovať a svoju cestu na istý  čas zaujímavo obohatiť! Niekto to má tak, že si povie, že do roku 2020 budeme mať toto a do roku 2030 budeme mať tamto. Ja radšej žijem tým, čo mi každý deň prinesie. Niekedy vás to  posúva a niekedy zastaví. Dnes už som sa naučila vnímať prestávky, ako rovnako dôležité, že nemusí byť každý deň nabitý iba bohatými skúsenosťami a aj prázdne miesta majú svoju úlohu, patria tam.

Keď nemám dobrý deň, či sa mi niečo nepríjemné stalo, hovorievam, že všetko je tak ako má byť …

Áno, je to tak ,že všetky nezdary a zdanlivé úspechy, aj tie len chvíľkové,  mali aj u mňa svoj význam. Ani spolupráca so svetom nešla vždy iba ľahko. Dnes už mám vytvorený kredit. Moja optika je zavedená vo svetovom prostredí ako nezávislá, progresívna, dizajnová optika, ktorá dokáže predávať nezávislý dizajn, čo je pre dizajnérov veľmi dôležité. Hoci som len malý bod na mape, je to zaujímavý bod, je to ďalšie miesto na mape sveta, kde sa konkrétny dizajnér môže presadiť. Dnes je Slovensko celkom inak vnímané ako pred dvadsiatimi rokmi, keď som s tým začínala. V roku 2012 sme boli napríklad v stredoeurópskom teritóriu jediní, kto mal tú česť predávať okuliare z dielne Ron Arada a toto prvenstvo sme si držali niekoľko rokov. Bola to pre nás v tom čase obrovská pocta! Nie vždy človek nájde ocenenie doma, niekedy si ho skôr všimnú za hranicami.

Znamená to, že na Slovensku ešte stále závidíme?

Sme malá krajina, ktorá si nejako nechce sama sebe žičiť. S tým máme niekedy problém. Ale aj pri nedávnom rozhovore  s francúzskym dizajnérom padli podobné slová. Zrejme aj veľké krajiny majú podobné problémy. Verím tomu, že ak má človek nejaký talent a posúva sa ďalej a delí sa oň, tak môže byť inšpiráciou. Mňa bude tešiť, ak niekoho inšpirujem a pomôžem možno mladému dizajnérovi, ktorý vďaka mne pochopí, že produktový dizajn neznamená iba interiérový nábytok, autá či bežné spotrebiteľské veci,  ale produktový dizajn sú aj okuliare.

Preto pozývate na Slovensko najlepších  dizajnérov?

Áno, presne. Zhostili sme sa  úlohy, sprostredkúvať stretnutia so svetovým okuliarovým dizajnom a jeho autormi, keďže s mnohými rešpektovanými autormi vo svete spolupracujeme.  Máme za sebou série stretnutí s anglickým, francúzskym, talianskym, nemeckým a dánskym dizajnom. Pre našu aktivitu sme oslovili Slovenskú Národnú Galériu a tešíme sa jej podpore. Už v tom máme trojročnú tradíciu a je to čím ďalej tým populárnejšie a zaujímavejšie. Onedlho predstavíme „česko-slovenský“ dizajn. Je to skvelé, pretože na dizajne priamo autorsky participujeme a je to nádherná spolupráca. Tak takto sympaticky oslávime  storočnicu Československa. Stále máme ako krajiny k sebe veľmi blízko a nie len historicky, ale aj ľudsky.

Priekopníčka okuliarového dizajnu na Slovensku Dana Prekopová pre Dalito.sk:

Môže vás zaujať:

EXKLUZÍVNE! Vinzar: „Viera je prvou podmienkou pri dosiahnutí cieľa aj v NY.“