Blogy

Na Slovensku nič nové. Vy to naozaj nevidíte akí ste smutní?

Tak som sa po dlhých týždňoch v krajine bez rúšok a tej, kde sú na slobodu citlivejší ako na smrť, vrátila na Slovensko. Neutekala som pred koronou, v Prahe sa cítim aj dnes pokojnejšie. STK áut a obmedzenia na hraniciach ma však prinútili vrátiť sa.   

Vybavená najkvalitnejšími respirátormi, predsa len idem z krajiny, kde už testujú 18 tisíc testov denne a chcú až 25 tisíc, do domoviny, kde ešte aj včera urobili sotva len tak tak 4 tisíc. To už by bolo čo, aby som preletela tisíce kilometrov, odžila si pandémiu ako hrom a nakoniec pre diletantstvo zodpovedných ochorela na Slovensku. Naozaj, napriek denným rekordom si žijem v Prahe šťastne. Ľudia sa tam usmievajú. Čísla síce stúpajú, ale ľudia tam aj s rúškami žijú ďalej, ale aspoň médiá tam fetišisticky nešaškujú s rúškami.

Domov som sa celkom tešila. Tím, ktorí chceli, aby som sa ozvala som dala vedieť, s inými sa dohodla nabudúce.


Doma v Bratislave sa pozrela z balkóna a skontrolovala strom, ktorý devastuje verejný chodník roky a mestská časť ho sľúbila vyrúbať už pred takmer dvoma rokmi. No, čo už, zasa budem musieť napísať. Miestnym je to stále jedno, všetko počká na mňa ako vždy. Verejný záujem je v mojich rukách či tu som alebo nie. Ako v tom tragikomickom filme Vlastníci. Zasmiala som sa cez slzy po prvý raz. Na Slovensku nič nové.

Obliekla si mimoriadne aktuálne tričko a vyrazila do mesta. Pršalo.

foto: Dalito.sk

Ako vždy, dala som si záležať, aby som sa vzorne zaradila do pravého pruhu a neblokovala ľavý. Nevedela som sa vynadívať na osamotených šoférov v aute s rúškami. Zasmiala som sa cez slzy po druhý raz. Na Slovensku nič nové.

Bratislava je moje mesto, naše mesto. Bola však akási prázdna už o 9,30 hod. Toľko málo áut si pamätám možno pred rokom 1989. Možno náhoda… Chýbali mi obrovské kolóny veľkomesta, ktoré denné zažívam v Prahe alebo Oslo. V Prahe aj trúbenie. Je to pre mňa znak toho, že krajina žije, že ľudia tu žijú, že život ide ďalej. V Bratislave som to necítila. Je to iné. Neviem či to cítia aj domáci, ale ja veľmi. Žiadne úsmevy… Chýbali mi.

Zrazu mi do cesty skočil policajt. Skoro som ho zrazila. V strese som rozmýšľala, že možno je rúško za volantom už povinné aj keď v ňom sedím sama. Na Slovensku je predsa možné všetko.

Stiahla som okno a vydesene na mňa pozeral policajt s nechutne mastným a zmoknutým rúškom. Že či nevidím kade chodím a postupne ustupoval. Ja, že po ceste a on, že po páse BUS. Ja, že ok, ale to by som ten nápis musela na mokrej vozovke vidieť, okrem toho, že tu nebol 49 rokov čo tu žijem, ale že som sa vrátila v noci zo zahraničia, že to tu musí byť čerstvé a rovno som ho sprdla, prečo zastavujú tam, kde dobre vedia, že po daždi nákres nevidieť, či sa nehanbia a či sú na toto ešte v dnešnej dobe odkázaní.


Postupne ustupoval od auta až do asi 8 metrovej vzdialenosti. Bol tak ďaleko, že som na neho musela kričať, aby ma počul. A čím som viac hovorila, tým som viac kašľala. Zrazu akosi vystrašene povedal, nech idem ďalej. Bolo to divné. Kamarátka mi vysvetlila, že v SR pri styku so „štátnym orgánom“ aj vonku musím mať rúško, a že takú opálenú „morskú“ osobu videl asi pred rokom, ešte bez rúška a ešte som mu v mojom jedinečnom tričku v cudzom jazyku oznámila, že som prišla zo zahraničia iba pred pár hodinami. Zasmiala som sa cez slzy po tretí raz. Na Slovensku nič nové, fetišizmus pokračuje.

Fajn, povedala som si, možno ten respirátor ani nebudem potrebovať, pri pohľade na mňa sa mi automaticky bude rozostupovať celá ulica.

V obchodnom centre som fakt mala pocit, že to funguje. Ešte aj môj špeciálny respirátor budil pozornosť. Taký tu nedostať. Čo už, užívala som si to, farbu pokožky, nápis na tričku a aj voľné poschodie. Na tej uličke vedľa boli asi všetci, na tej mojej ja. Okrem toho, že toľko málo ľudí som v obchodnom centre nevidela asi nikdy. Akoby tu zastal čas. Mala som pocit, že moje mesto prišlo o život.

V kníhkupectve sa ma nebáli iba dvaja milí predavači, ktorí mi pomohli nájsť diár na dva roky. Viem, dnes niečo plánovať na dva roky dopredu je odvážne, ale my doma takí sme, a ešte zodpovední. Dúfala som, že to nie sú poslední normálni ľudia, ktorých v meste stretnem.

Facku reality som dostala okamžite pri pokladni, kde sa od 8. decembra 2019 nič nezmenilo. Písala som o tom. Spomenula som si na srdcervúce vyjadrenia majiteľa v médiách o zdieraní za nájomné počas koronavírusu a prisahala si, že mi ho už nikdy nebude ľúto (diár nikde inde taký nezoženiem). Tá istá arogantná pokladníčka, tá istá otrepaná veta, čo ona s tým má, ona je tam iba predavačka. Zasmiala som sa cez slzy opäť a vypenila na verejnosti po prvý. Na Slovensku nič nové.

Rozladená som cúvala z parkoviska (zaujímavé, že s mojim veľkým autom mám problém zaparkovať len v Bratislave), zazvonil mi telefón a … ťukla som do auta za mnou. Rozladená, frustrovaná atmosférou mesta, ktorú som si odmietala nechať vopchať pod kožu.

Myslela som, že sa mi sníva. Ešte, že je korona! Dezinfekčným gélom a rúškom, ktoré som našla zapadnuté v aute som vydrhla ťuknuté blatníky a neznámemu nechala za stieračom odkaz: „Dobrý deň, už mi je jasné, že toto bude deň blbec. Veľmi sa ospravedlňujem, narazila som vám do auta. Blatník však rúškom dezinfikovala a vyčistila dočista dočista. Ak vám tam prekážajú tie tri bodky, ktoré tam ostali, zavolajte mi prosím na toto číslo. Ešte raz sa ospravedlňujem.“ A podpísala sa. Zrútená som ťahala domov. Moje mesto dýchalo už inak a ja som chcela ísť okamžite tam, kde mi je najlepšie. A nevyliezť kým sa zasa nezbalím.   


Zastavila som sa na pumpe. Kúpila si kávu a rozmýšľala, či sa vyplačem rovno tam, alebo až doma. Bola som presvedčená, že nabúraný neznámy bude dnes ešte čerešnička.  Našťastie ma obsluhovala milá pani pumpárka, ktorá vycítila moje rozčarovanie. Venovala mi taký úsmev, že ma vyliečila na pol dňa (aspoň som si to myslela). Nebála sa ma, len sa zvedavo opýtala, kde som sa tak opálila a či tam je krásne, že jej svet chýba. A, že či takých tričiek nemám viac, že kúpi.  Odpoveď nečakala, príbeh o záhradníctve ju pobavil. Zasmiali sme sa cez slzy obe. Na Slovensku stále nič nové, skonštatovali sme.

Postávala som na pumpe a sledovala ľudí. Nikto sa nezasmial, nikto neusmial. Bol to veľmi smutný pohľad. Vy to možno necítite, ale ja veľmi. Moje mesto akoby úplne stratilo život.

Zazvonil mi telefón, vlastne dvakrát. Jedna kamarátka bola zúfalá, lebo riaditeľka školy sa zbláznila z covid, dcére prišli vo vydýchanej triede pod rúškom na mdloby, tak ju zatvorili na izolačke a zo strachu pred covid jej odmietli priniesť aj pohár vody, kým neprišli rodičia. Dievča vylúčili z vyučovania, kým neprinesú negatívny test. Na otázku, či je epidemiologička odvrkla, že ju to nezaujíma, že musí chrániť celú školu. Bezmocnosť zamestnanej kamarátky som v telefóne mohla krájať. Už som sa nad ľudským debilizmom ani nezasmiala cez slzy.

Stála som na pumpe, pozorovala zamračených ľudí a bolo mi ľúto mesta, ktoré nespoznávam. Volala ďalšia, že ju v nejakom malom bezvýznamnom podchode (pod električkami) chcel pokutovať policajt, lebo si nenasadila rúško, že podchod už nie je exteriér. Katka, ide z toho všetkého strach. Som tu pár hodín a chcem sa vrátiť do Prahy.  Necítim sa tu dobre, posťažovala som sa aj ja. Vy to tu naozaj necítite? Pýtala som sa jej dokola.

Sadla som si do auta a chcela som byť už doma.

Prišla som na súkromné parkovisko, za ktorého plochu podľa listu vlastníctva platím dane už 17 rokov. Cúvam a zrazu sa mi rozreve celé auto. POZOR! Ideš nabúrať! To snáď nie je pravda! Zarevala som celkom zreteľne a vystúpila. A tam, na mojom vlastnom súkromnom pozemku, tabuľa ako hrom: Vyhradené parkovisko ZŤP nepretržite: LM 1.. GG.

A je to tu! Stres z koronavírusu sa jednoducho musel niekde prejaviť. Zbláznila som sa! Mám celkom zjavné halucinácie! Pretrela som si oči opäť, ale tabuľa so značkou Liptovského Mikuláša tam stála stále. Neverím vlastným očiam doteraz. To sme už na Slovensku naozaj dopadli tak, že si len tak znárodníme súkromný majetok? Len tak? Však tu dlho nebola, veď covid, tak nemohla? A už aj mestský úrad?! Lebo je niekoho známy?! A ani nemusí platiť cestnú daň mestu? Pritom vedľa má mestská časť množstvo vlastných parkovacích miest?? Ľudský hyenizmus akoby začala byť móda.


Zahmlelo sa mi pred očami, rozrazila som doma dvere, schytila list vlastníctva a rozrazila aj dvere oproti na úrade.  Je mi úplne jedno, že ma bolo počuť až pri Dunaji a že som používala slovník siedmej cenovej skupiny. Neľutujem jediné slovíčko. Už jedno trestné oznámenie na úrad som dala a oprávnene. Oni to fakt urobili opäť a ešte arogantnejšie! Vykričala som sa v tričku o sexe a vláde, v respirátore a opálená „od mora“ tak, že čím som viac kričala, tým viac kašlala a tým sa hrôza z covid znásobovala pod maskami troch skazených a arogantných úradníkov, až som mala z toho radosť. Stále som im opakovala, že som sa vrátila iba v noci a toto mám riešiť?!

Zlomená z pomerov v slovenskej spoločnosti, kde okrem covid už ani Threema nie je Threema som sa vrátila domov a zamkla sa na tri zámky. Neoľutovala jednu vetu, ktorú som im tam pre ich arogantnosť vykričala. Našťastie som zistila, že z vlastníkov som bola už len posledná čerešnička. Predsa len ešte jeden existuje, ktorému to nie je jedno a dohodli sme sa na spoločnom postupe.

V Bratislave som bola tri hodiny a už mi z padajúcej latky spoločnosti ostalo nevoľno. Nespoznávam svoje mesto. Po troch hodinách v mojom milovanom meste ma prepadla strašná bezmocnosť. Pamätám si na posledné slová v kancelárii na úrade, že pre takých skazených ľudí ako sú oni, normálni utekajú za hranice. Zachráň sa kto môžeš, lebo ľuďom dochádza už energia. A ja som tú apatiu už na uliciach cítila. Tiež toľko ľudskej arogancie, hlúposti, povrchnosti a tuposti, koľko som zažila tu za pár hodín som nezažila od januára nikde. Ja som silná, nevzdávam sa a nevzdám to ani teraz. Ale dochádza už sila aj mne.

Čo ešte na Slovensku má akú takú váhu? Platia tu vôbec ešte nejaké pravidlá a zákony? Či už len primitívny strach a arogancia?

Na Slovensku nič nového, stále tu žijú aj slušní a normálni ľudia, strašne by som si priala, aby som ich cez deň stretla viac.

Vonku som bola len tri hodiny, ale stačilo mi to na celé týždne. Pocit malej, xenofóbnej, vystresovanej, vystrašenej a arogantnej spoločnosti ostal. Vy to naozaj necítite, že Slovensko sa prestalo úplne smiať? To naozaj stačí zopár stupídnych, primitívnych, detinských statusov „elitných“ štátnikov a ľudia už zabúdajú na základy slušnosti a normálnosti?

Vy to naozaj necítite, že už nežijete? Milujem svoje, naše, hlavné mesto. Je mi ho nesmierne ľúto.

Ten Danko mal nakoniec pravdu, nikto nevie ublížiť tak , ako len človek človeku. Slovensko môže napredovať technicky, či odborne. Ľudsky však absolútne zlyháva a nezastaví to už ani tých možno 20% normálnych ľudí. Normálnych, nie obyčajných. Obyčajnosť je pre mňa málo. Ja obyčajná nechcem byť, chcem byť normálna, a vy?

P.S. 1 Nabúraný neznámy (neznáma) nevolali. Ešte stále sa nájdu ľudia, ktorým sa pre tri bodky na blatníku nezrúti svet.

P.S. 2: Česi majú opäť rekord, 3 130 pozitívnych. Vôbec ma to nevzrušuje a teším sa späť. Inak, vedeli ste, že od marca sa do ČR presťahovalo viac ako 5 tisíc Slovákov?

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *