Tatiana Brezinská: „To, čo sa stalo mne, sa môže stať každému. Bola zo mňa troska.“

Dalito.sk/Bývalá redaktorka Športu RTVS, dnes podnikateľka, šéfka novín, spisovateľka aj spolupracovníčka Dalito Tatiana Brezinská (Čuperková)/foto: archív Tatiana Brezinská
LUCIA TOMEČKOVÁ -

oja bývalá kolegyňa z redakcie športu RTVS, dnes podnikateľka, šéfka novín, spisovateľka aj príležitostná spolupracovníčka Dalito Tatiana Brezinská (Čuperková), matka dvoch detí a manželka, nabrala pred rokmi odvahu a v živote urobila zásadný rez. Dnes to hodnotí ako znamenie toho, čo ju o pár rokov dostihlo, ataky panickej úzkosti, na ktoré si dnes spomína už iba matne, ale veľmi zásadne. Dnes už presne vie, čo nikdy už nechce zažiť, stavy úzkosti, do ktorých sa dostávala ani nevedela ako. Táňa na ne spomína ako na šialenú bolesť. Nielen celého tela, ale najmä duše.

Keď som ju naposledy navštívila, neverila som vlastným očiam, kde sa typicky mestská žena, vždy dokonalo upravená, odvážila presťahovať. V Bzinciach pod Javorinou ma privítala v rozťahanom svetri, teplákoch a gumákoch. „Moja, tak ťa rada vidím,“ vítala ma so širokým úsmevom na ceste pred domom v časti Vrzavka, kde som nevidela ani chodníky.

„ Bože, Tánička! Ako si sa sem ty dostala?!“ pýtala som sa prekvapene matky, dnes už dvoch detí. So širokým úsmevom mi odvetila, že za všetkým mám hľadať muža. V tom čase nás k stolu odprevádzala jej dva a pol ročná Sofia, na ktorej bolo vidieť, že rodičia majú čo robiť, aby živé dievčatko ustrážili. Dnes má čerstvých šesť rokov (18.12.) a vyzerá to tak, že rodičia majú dodnes čo robiť, aby dievčatko ustrážili najmä v ešte stále nedokončenom dome, na ktorom sa evidentne obaja poriadne narobia.

Na Táni bolo vidieť, že ju prerod z typickej mestskej ženy na dedinskú robí šťastnou. V dedinskej oáze pokoja a ticha som akosi automaticky vykríkla, že si dám zalievanú kávu v horčičáku. V prírodnej divočine mi prišlo smiešne si vypýtať ristretto. „Jasne! Aj my tu pijeme iba turka,“ oznámila mi cinkotavým smiechom, ktorý počujem dodnes. Vôňa kávy intuitívne otvorila naše mysle so spomienkami o jej radikálnych životných zmenách, ktoré môžu byť inšpiráciou mnohým z nás ako príklad odvahy na zmenu.

Dnes opäť a stále vyčerpaná, ale už spokojná mladá žena, si totiž v živote prešla peklom, ktoré sa volá panická úzkosť. Bála som sa jej spýtať, či niekedy myslela aj na samovraždu. Vlastne som jej túto otázku poslala mailom až dodatočne. „ Nikdy, aj keď ma veľmi bolela duša. Najmä preto, že som nevedela, čo sa so mnou deje a tým pádom som netušila, ako jej mám pomôcť. Počas atakov panickej úzkosti som sa bála práve smrti. Napríklad, že zomriem náhle. V spánku, uprostred nejakej činnosti, sama s dieťaťom doma, alebo že vážne ochoriem. A znova, stále dokola, buď zomriem alebo sa budem veľmi trápiť. Moje stavy úzkosti vypukli v čase, keď mi v priebehu dvoch týždňov zomreli traja známi. Všetko mladí ľudia a na choroby. Odrazu som sa začala báť, že sa to stane aj mne,“ otvorene sa priznala dnes už vyliečená Táňa, ktorá svojou otvorenosťou o atakoch panickej úzkosti pomohla množstvu ľudí.

Keď odchádzala z hlavného mesta, nikdy si nemyslela, že sa to môže stať aj jej, to, čo ani sama nevie definovať, ako to vlastne prežila. „Vždy som bola mestský človek čo sa týkalo práce, lebo som vedela, že moja práca sa dá robiť iba vo veľkom meste, ale nikdy som netúžila po nočnom či kultúrnom živote. Vždy som potrebovala dom na dedine, kvety, záhradu, vlastnú zeleninu a hydinu. Mestským človekom som sa stávala vždy, keď som musela ísť do práce,“ hovorila Tatiana Brezinská, ktorá rozhodnutie opustiť veľkomesto neľutuje dodnes, aj keď sa priznala, že občas mala chuť zbaliť kufre a vrátiť sa do „civilizácie“.

„Kým som bola v branži, kde čerešničky ťažkej práce vyberali kolegyne, ktoré redakčne nepohli ani prstom, prepáčte za výraz, ma to veľmi sralo. Lebo viem, koľko je za jednou reportážou driny. Potom niekomu napíšeš zahlásenie, ten to ako moderátor prečíta a je z neho hviezda. Dnes mi to je už úplne jedno. Už mi ich nie je ani ľúto, lebo mnohí moderátori sú aj tak presvedčení, akú ťažkú prácu vykonávajú a vôbec si neuvedomujú, že 95% z celkového výsledku niekto urobí za nich a donesie im to na podnose,“ povedala bez okolkov.

To však nebol jej pravý dôvod odchodu z televízie. Niekoľko mesiacov pred zimnou olympiádou vo Vancouveri znížila televízia redaktorom platy tak, že by ostala na ulici. „Vnútorne ma odchod samozrejme strašne bolel a vlastne bolí dodnes, pretože práca ma extrémne bavila. Našťastie som pri tom ostala, ibaže v lokálnom médiu v Trnave, kde som, paradoxne, zarábala násobne viac ako v STV. Vďaka tomu som si časom mohla dovoliť vymeniť jednoizbový byt v Trnave za dom v Majcichove.“

Táňa do prerábky svojho prvého domu išla úplne sama a sama ho aj zrekonštruovala. „Na rekonštrukciu som síce bola sama, ale veľmi šťastná!“

„Ty si sa vôbec nebála, že to nezvládneš? To si sa akože obliekla do zástery, dala ruky v bok, pozrela na dom a hurá idem do toho?!“ snažím sa pochopiť hranice odvahy spisovateľky a podnikateľky. „Bola som jednoducho šťastná, že ho mám a vôbec ma netrápilo, že na to budem sama. Všetko som mala dávno naskenované v hlave. Zbadala som dom, predstavila som si, čo môžem na ňom zmeniť, ako by potom vyzeral a vedela som, že do toho pôjdem. Jednoducho som sa nasťahovala a začala ho prerábať. Naďalej som robila športovú redaktorku a tak sa mnohé veci odvíjali cez moje kontakty v športe. Napríklad, prezident klubu v Križovanoch mal stavebnú firmu. Zavolala som mu, že hej Ľubo, kúpila som dom a potrebujem zbúrať nejaké priečky. Známy, s ktorým som pred rokmi chodila cvičiť taebo mal zasa firmu na okná, otec jednej tanečníčky mi urobil nové stierky a obklady. Takto postupne som opravila celý dom,“ hrdo spomína Táňa, ktorá pred kúpou domu nepoznala jediného stavebného majstra.

„Na čo som najviac hrdá je, že keď bol všade stavebný neporiadok a bolo treba zamakať, zobrala som fúrik a vynášala sutinu do kontajnera. Hrdá som na to, že keď mi robili plyn a nemal mi kto urobiť poter, tak som ho sama vo fúriku zarobila, vyliala a utľapkala. Na toto som naozaj hrdá, že som sa toho nebála,“ spokojne spomína na obdobie ticha pred búrkou.

Keď sa Táňa v marci 2012 sťahovala do domu, popri práci športovej redaktorky v novinách, písala ešte aj svoju prvú knihu Nájdem si ťa v Ríme. „Kedy som spala? Niekedy medzi tým (smiech). Vtedy mi to vôbec nevadilo. Nezobrala som si jediný deň voľna. Jednoducho som fičala v jednom tempe. Napriek tomu to bolo moje veľmi šťastné obdobie života. Dokonca som v tom čase ešte pomáhala aj moderovať štúdiá LOH v Londýne v STV.“ (smiech)

O päť mesiacov neskôr sa na poznávacom zájazde po Provensálsku zoznámila s manželom Peťom. „Už na prvom rande som vedela, že sa za neho vydám. Nikdy predtým som taký intenzívny pocit nezažila. Zrazu som vedela, že ON je ten pravý,“ zasmiala sa Táňa, ktorá už vtedy snívala o tom, že raz bude mať aj internetový obchod.

„Hneď potom, ako som sa dostala z panickej úzkosti, som si sen splnila. Mala som aj šťastie, že som natrafila na majiteľku veľkoobchodu, ktorá mi na začiatku dala tovar a platbu vyžadovala až po niekoľkých týždňoch. Takže som nezačínala z nuly, ale z mínusu. Moja galantéria Modrá ustrica oslávila 12.12. tri roky. Boli to roky odriekania pohodlia, kradnutia času na úkor rodiny a v neposlednom rade financovanie z rodinného rozpočtu. Ono si síce poviete, že gombík stojí pár centov, priadza euro, či dve, háčiky a ihlice tri alebo štyri eurá. Ale zo všetkého musíte mať viac kusov, farieb a veľkostí. A zrazu zistíte, že v tovare máte tisíce eur. Skutočne boli dni, keď som mala aj NULA objednávok. A za tovar bolo treba zaplatiť. Ale po troch rokoch vidím, že firma rastie. Je stále viac v povedomí a že to, čo robím, má pre mňa zmysel. A že vďaka eshopu som k dispozícii mojim deťom kedykoľvek, keď to potrebujú,“ hovorí podnikateľka, ktorá akoby nikdy nič nevedela robiť tak akurát.

Vždy až do extrému, systémom, ak niečo robím, robím to naplno. Keď sa jej neplánovane, o mesiac skôr, narodila dcérka, nemala ešte dokončený rukopis ďalšej knihy. „Manžel mi do pôrodnice priniesol počítač a ešte na oddelení šestonedelí, po cisárskom reze, som musela  dopisovať knihu Neskrotná. To bola fakt mňamka!“ smeje sa dnes už dvojnásobná mama, ktorej sa druhé dieťatko narodilo pred rokom a pol.

Mala som dosť to všetko len počúvať. Až do jej rozprávania som si myslela, že patrím medzi extrémne pracovitých ľudí, lenže pri Táni sa aj takí musia akosi automaticky cítiť ako lenivci. Ešte aj tá predstava, že sa po pôrode rozhodla predať dom v Majcichove a presťahovať sa do manželovho…, mala som fakt dosť.

„Je pravdou, že Vrzavka je oproti Majcichovu koniec sveta. Tu sa fakt tuším vrany otáčajú. Dokonca nemáme ani obchod a pozor, ani krčmu! Tu naozaj nie je nič, iba dvadsať domov. Museli sme ale rozmýšľať aj ekonomicky a tu je ďaleko menej nákladný život. Od Nového Mesta nad Váhom bývame iba 8 km, takže až také tragické to zasa nie je. A sme tu naozaj šťastní.“

Nie vždy tomu tak bolo. Ešte v čase, keď sa o tom málo písalo, keď sa sotva niekto našiel, kto zveril svoju boľavú dušu papieru, Táňa napísala knihu Pod povrchom, v ktorej odhalila, čo naozaj prežívala. Možno to poznáte, na prvý pohľad zdravá, krásna a úspešná žena.

„Napriek všetkému, všetkým životným víťazstvám, nebola som šťastná sama so sebou. Kniha je vlastne mojim skutočným príbehom, aj keď s vymyslenou hlavnou hrdinkou,“ priznala sa autorka. „Stalo sa totiž to, že v jeden chvíli bola zo mňa troska. Doslova. Ľudské telo a duša majú svoje limity a to, čo sa stalo mne, sa môže stať každému. Keď ste v rangu, si to neuvedomujete.

Jednoducho tie roky, ktoré som prežila s vysokým nasadením v práci a ešte chodila vypomáhať aj do televízie, prerábala dom, zoznámila som sa s mužom, za deväť mesiacov sme sa zobrali, otehotnela som, porodila, nonstop nespala, no naďalej z domu pracovala, písala knihy…, no proste…, tak veľa sa toho stalo a nakumulovalo za posledných desať rokov, že mi telo vypovedalo službu. Nie fyzicky, ale psychicky. Zdravej ako repe ostala myseľ unavená a jednoducho som sa zložila. Tesne po smrti troch známych v mojom veku, na vrchole síl. Strašne som sa začala obávať smrteľnosti. Všetko ma začalo bolieť až tak, že sme museli volať aj záchranku. Ataky panickej úzkosti sa stali súčasťou môjho života. Musela som vyhľadať odborníka. Vraj nebudem za vodou už nikdy v živote, uvidíme. Vraj som to mala nakumulované v sebe. Veď napríklad, iba z cisárskeho rezu sa spamätáte šesť týždňov, ale nervy sa liečia aj roky. Naozaj som bola, prepáčte za výraz, ale inak to neviem opísať, totálne v riti. Teraz som už naozaj PANI, aj keď sú chvíle, keď sa pozorujem alebo ma niečo bolí a neviem si to vysvetliť. Potom si však poviem, panebože, však doteraz ma nič nezabilo!“ zamyslela sa Táňa, ktorá nič iné, ako víťazstvo nad chorobou nepripúšťala.

„Dodnes netuším, či moje okolie spozorovalo, že sa so mnou niečo deje. Možno zbadali, že som viac roztržitá, možno vyplašená a možno častejšie chodím k doktorom. Ale sama som sa snažila pred ľuďmi vyzerať v pohode. Usmievala som sa, ale moja duša kričala. Ako som im mala povedať, že ma bolí duša? Ako to opíšete? Navyše, ako sa priznáte, že ste sa psychicky zrútili? Oznámiť im, že sa to stalo práve mne. Veď takým ľuďom ako ja sa to predsa akože nestáva! Dodnes mi píšu čitateľky, ktoré si prečítajú knihu, že sa báli o tom hovoriť, aby ich nevyhlásili za blázna, ale že prežívajú rovnakú úzkosť ako ja, že som ich inšpirovala, ako s tým zabojovať. To je pre mňa najviac, že v tomto stave viem pomôcť aj iným. Tak ako ja sama sebe. Potrebovala som sa z toho vyrozprávať. Mala som dojem, že čím viac o tom budem hovoriť, tým viac sa mi uľaví. A, že keď nebudem mlčať, pomôžem iným. Myslím si, že sa mi to z časti podarilo. Dúfam,“ reagovala Táňa, zamiešala si už studenú kávu a na krátko sa zamyslela.

Vyrušila nás až strašia Sofia, ktorá urobí všetko preto, aby mamu aspoň trochu nahnevala a odbehne preč. „No ani tá trojročná materská mi nepadla najlepšie, aj keď dcérku samozrejme milujem. Mať doma neposedné dieťa dá tiež zabrať,“ s evidentnými výčitkami sa posťažuje na prvý pohľad silná osobnosť, ktorá akoby funguje na princípe perpetuum mobile. Lenže aj to perpetuum sa už raz pokazilo.

„Po smrti známych, ktorí mali len okolo tridsiatky, som sa zľakla. Veď máme Sofiu a čo keď sa nám niečo stane a ona nás potrebuje! A panická úzkosť bola na svete. Ľudia o nej nehovoria, ale dnes, keď ju neskrývam mám pocit, že ju má takmer každá žena, len mnohé nevedia, čo to je. To búšenie srdca, ten strach a to pozorovanie samej seba. Mne prepukla v aute. Myslela som, že mám infarkt. Odrazu mi tŕpla ruka a nemohla som sa nadýchnuť. Na pohotovosti mi povedali, že to je stres a vyčerpanie a už sa to u mňa len kopilo a kopilo. Keď som o príznakoch začala hovoriť nahlas, šokovalo ma, koľko ľudí povedalo, že ježiši, veď toto mám aj JA!“ zveruje sa mi úspešná žena, ktorá samozrejme vníma všetky informácie o tragédiách, samovraždách, aj depresiách ľudí. Aj to mudrovanie tých, ktorí to nikdy nezažili, „pravú“ uboľavenú dušu. „Vnímam to veľmi citlivo. Nikto, skutočne, nikto, ani najbližší, netušia, čo sa odohráva v takom človeku. A možno aj preto, že ani sám takýto človek nevie, čo sa deje a ako to opísať,“ hovorí autorka ôsmich kníh, ktoré vo vydavateľstve patria medzi najpredávanejšie.

Je presvedčená, že ani o jej pravej a obrovskej bolesti duše, ktorá sa často musí liečiť odborne a liekmi, nevedeli ani jej najbližší.

„Myslím si, že ani môj muž dodnes nevie, akým duševným peklom som si prešla. On je úplne iná povaha. V tom čase sa na mňa pozeral s nepochopením a ja mu to nezazlievam. Nevedel, čo sa so mnou deje a ja som mu to nevedela adekvátne vysvetliť. Moje okolie o tom jednoducho netušilo. Myslím si, že v istom zmysle som sa zmenila. Bývala som viac zamyslená, plačlivá. Ale pred ľuďmi som sa to snažila zakrývať predstieranou pohodou. A áno, brala som lieky. Veľmi krátko. Pár týždňov. Moje stavy sa pri nich zhoršili, tak som ich sama v priebehu niekoľko dní vysadila. Odvtedy som bojovala len ja, moja myseľ a srdce. To trápenie som skončiť samovraždou ale nikdy nechcela. Chcela som veľmi žiť,“ zamyslí sa Táňa, ktorá žiadneho samovraha neodsudzuje a ich zúfalé činy vníma ako činy v krajinách, kde je legálna eutanázia. „Bolo to ich konečné rozhodnutie, ktorému predchádzali mesiace boja. Možno sa na nich niektorí ľudia pozerajú, že ublížili pozostalým. Čo je aj pravda.  Ale oni už nevideli východisko. Neodsudzujem ich.“

Spisovateľka a podnikateľka Tatiana Brezinská vyzerá dnes naozaj spokojne, aj keď na prvý pohľad nevidieť, že by ubrala z nasadenia a tempa.

„Denne som sa samej seba pýtala, ako sa z toho dostanem a či je panická úzkosť na celý život. To bola moja dennodenná otázka. Či budem taká už navždy. Nevidela som svetlo na konci tunela, nech som sa akokoľvek snažila. Ale snažila som sa samú seba presvedčiť, že všetko sa to odohráva len v mojej hlave. Že sú to len pocity a s tými sa dá pracovať. A ono to začalo fungovať.  Som štyri roky po prvom ataku. A priznávam, že už si ho neviem ani vybaviť, aký bol hrozný.“

Napadlo mi, či sa nebojí, že keď bude naďalej pokračovať v tom tempe, že sa jej všetko opäť vráti, opätovný atak panickej úzkosti.

„To je akoby si sa onkologicky vyliečeného pacienta opýtala, či sa nebojí recidívy. Samozrejme, že sa bojím. Ale ja neviem fungovať inak. Len zavalená povinnosťami. Aj teraz spávam maximálne päť hodín denne. Aj z druhej dcérky sa vykľul odporca spánku (smiech), ale dnes by som už vedela rozlíšiť prichádzajúci atak a jeho príznaky by som dokázala analyzovať. Predtým som to nepoznala a najhorší je strach z neznámeho.“

Nad kávou sa zamyslím, či si to ľudia (spoločnosť) začínajú viac uvedomovať, že ľudí stále viac bolí duša. „Nemyslím si, že sa spoločnosť v tomto nejako dramaticky mení. Nemyslím si, že si to uvedomujú. Dokonca si myslím, že ľudia s krehkou dušou sú stále považovaní za slabochov. Laik to nikdy nepochopí. Odborník áno,“ presvedčivo, na základe prežitého, hovorí svoj názor Taňa.

Položila som básnickú otázku, či je vlastne správne o chorej boľavej duši písať tak veľa aj pred Vianocami, vraj najšťastnejšími sviatkami roka. Tak veľa a často. Či je na to spoločnosť vôbec pripravená. Či sme na to pripravení my.

„Myslím si, že je dobré, že o tom viac píšete na Dalito, aj keď, u mňa sviatočné obdobie nijako nevplývalo na stav psychiky. Dokonca som najhoršie ataky zažila v lete a začiatkom jesene. Čiže v období slnka, vody, farieb a smiechu. Ale môžu existovať ľudia, ktorým práve nedostatok svetla a sviatočné obdobie spôsobujú najhoršie stavy. Odporúčam len všímať si okolie. Ak sa váš známy stiahol do seba a odrazu prestal o probléme rozprávať, je to podľa mňa skôr stav blížiacej sa tragédie než zlepšenia. To, že vás prestal obťažovať svojimi stavmi neznamená, že sa jeho stav zlepšil, ale môže práve ísť o rozhodnutie, „konečne“ to radikálne vyriešiť.“

Keď som odchádzala z najzapadnutejšej dedinky, v akej som zatiaľ na Slovensku bola, Táňu som videla v spätnom zrkadielku ako mi kýva v tom rozťahanom svetri a gumákoch. Na GPS som si nastavila smer Bratislava. Odvtedy rozmýšľam nad tým, ktorá z nás je šťastnejšia. Ja, „ucestovaná a prepracovaná takmer na smrť“ vo víre veľkomiest, ktorá už ani nevie, kde je jej domov alebo Tatiana, matka, manželka, spisovateľka, novinárka a podnikateľka na dedine. V odpovediach zatiaľ prehrávam…

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Vokounová: „Panická úzkosť mi zmenila život a aj na Slovensku sa viem uživiť umením a poctivou prácou.“