Hej, vy na Slovensku! Sulík má pravdu. Recepty sú TOP!
Prezident Českej republiky Petr Pavel povedal, že „žijeme minimálně ve dvou paralelních světech. Svět médií a především sociálních sítí je pesimistický a pak je svět reálný, který je daleko optimističtější. Lidé v něm dokážou problémy řešit.“
Svety, o ktorých sa vyjadril prezident ČR ma ničia. Ten mediálny a sociálnych sietí. Záchranou mi je ten tretí, v ktorom reálne žijem, život u susedov.
Niekoľkoročný boj
Denne sa na mňa vďaka novinárčine cez hranice valí toľko slovenskej negatívnej energie a konfliktu a ovplyvňuje môj každodenný život, až som na prahu rozhodnutia ako to ukončiť. Je to však pre mňa mimoriadne ťažké opustiť svet, ktorý žijem 54 rokov a definitívne sa rozlúčiť. Bojujem s tým už zopár rokov. Lebo viem, že kontakt skončí aj s tými, ktorí mi budú chýbať. Lebo už nezavolajú. Nie pre to, že by som im bola jedno. Život je už taký stresovo rýchly, že zavolajú, až keď už bude neskoro. Naša generácia už totiž nemá čas, len mnohí na Slovensku si to ešte nestihli v tom spoločenskom marazme uvedomiť.
Denne s úžasom sledujem, akú neuveriteľne obrovskú energiu väčšina vkladá do riadkov plných hejtu, konfliktu a zloby, aby okomentovali asi všetko, čo bezvýznamní politici tliachajú. Vy to naozaj necítite, že ich tou zlobou polievate ako živou vodou?
Bez riešenia
Toľko nenávisti a frustrácie denne zo seba vypustia, len aby vlastným dali vedieť, že sú „na tej správnej strane“ a pritom nič nevyriešia. Koľko neuveriteľne veľa času venujú klávesnici miesto toho, aby sa doma pozreli na ľudí vedľa nich a možno ich len jednoducho pohladili. Rozmýšľam, ako veľmi osamelo sa asi cítia tí, ktorí sociálne siete ani nemajú, kým ich polovičky, deti, starí rodičia… čo najrýchlejšie až zúrivo ťukajú do klávesníc ich jediný správny názor takmer na všetko. Koľko času zahodili, ktorý bol určený práve im a už ho nikdy nezískajú späť?
Mám medzi „technickými“ priateľmi množstvo ľudí z celého sveta. Ani jeden z nich nepredvádza na sieťach to, čo ľudia zo Slovenska.
Náhoda? Lebo Fico? Lebo politici? Nie. Lebo vy. Ste to práve vy, ktorí šírite takú nenávisť a hrubosť, akú vám politici denne nastavujú a bohužiaľ, väčšina mojich múdrych známych im na to už naletela. Ste hrubší a hrubší zo dňa na deň. Akoby siete pochovávali váš intelekt.
Denne sledujem, ako sa vulgarizuje slovník tých, o ktorých by som to nikdy nepovedala a priznám sa, že vo verejnom priestore sa to občas nalepí už aj na mňa. A ja už to naozaj nechcem. Premárniť posledné desaťročia tam, kde si môj drahocenný čas nezaslúžia, kde nepatrím, kde chýba smiech, kde ma vlastne napísaný názor v komentároch ani nezaujíma. Na slovenské statusy je príšerne smutný pohľad. Zaujímavé je, že skutočne úspešní ani nemajú sociálne siete alebo ich takmer nepoužívajú.
Osamelí doma
Mám bývalého kolegu, ktorý sa celý zaslúžený dôchodok venuje prehlbokým analýzam všetkého. Je to smutný pohľad. Aj som mu písala. Vraj to je jeho forma relaxu. Myslím na jeho manželku, ako celé dni sedí niekde doma úplne sama, aj keď jej manžel vedľa ťuká do klávesnice. A vôbec nič tým nevyrieši rovnako, ako ďalší jemu podobní.
Slovensko je zasmradené zlobou presne tak, ako im to aj ich nevoliči dovolili. Láska a pravda zvíťazia, hovorieval bývalý prezident Václav Havel. Láska, tá sa však aj medzi múdrymi ľuďmi akoby vytratili. Lebo im to dovolili. Hej, vy na Slovensku! Evidentne o tom netušíte, ale žijete ako zombíci. Šetrite časom a pohlaďte blízkych vedľa seba skôr, ako už bude neskoro.
Všetci máme starosti veľké aj malé. VŠETCI. Keď však vidím, ako sa ľudia na napadnutej Ukrajine dokážu ešte aj dnes medzi zbombardovanými domami bez vody a elektriny usmiať, pýtam sa, prečo na Slovensku vnímam prevažne zamračených zombíkov a každý deň musím volať manželovi do práce, aby som sa z tej zloby vyrozprávala. Strašne ma to gniavi. Som nesmierne vďačná, že ho mám. Aj nových kamarátov v Prahe, ktorí sociálne siete používajú úplne inak, ale v prípade potreby stoja na námestiach. Neviem ani opísať ako veľmi. Sú mojim kyslíkom.
Recepty sú TOP!
A viete čo je na tom krásne? Že ja viem, že ja som zasa manželovým. Keby som mohla, naklonujem manžela pre celý svet, aby bol múdrejší. Minimálne Slovensko. A áno, on sociálne siete nemá a ani mať nebude. Venuje sa práci a rodine.
No a ja, bohužiaľ aj kvôli portálu, musím žiť tri paralelné svety. Na Slovensku, sociálnych sieťach a reálny v Českej republike. Už však nekonečný hejt zo Slovenska nedávam. Trvá to už ôsmy rok. Potrebujem urobiť ešte výraznejšiu hrubú čiaru. Cítim poslednú šancu.
Predať Dalito.sk (napríklad aj len ako doménu), zrušiť sociálne siete a nadýchnuť sa navždy. To je už to jediné, po čom naozaj túžim. Všetko ostatné už mám a to čo aj nie, to si už vyriešim v reálnom živote za hranicami. U susedov alebo aj niekde inde. Veď svet je tak neskutočne veľký a krásny! Stačí si vybrať. Všetko je len a len v našich rukách a rozhodnutiach. Preto toho Sulíka dnes už plne chápem. Recepty sú TOP!
(Ak vás postreh zaujal alebo len nechcete prísť o komentáre na Dalito.sk, tak nás môžete podporiť a darovať nám kávu)