Blogy

„Nebuďte ľahostajní, keď vláda bude narušovať prijaté spoločenské pravidlá. Buďte verní 11. prikázaniu : Nebuď ľahostajný! Inak ani nebudeš vedieť, ako na tvojich potomkov raz spadne z neba nejaký Auschwitz.“

Zajtra si aj najvyššie politické špičky Slovenska pripomenú 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny a Deň víťazstva nad fašizmom.

Spomínať budem aj ja, ale za hranicami Slovenska, lebo sa bojím o svoje zdravie a život. Rovnako, ako desiatky Slovákov, ktorí mi píšu, lebo sa počas pandémie koronavírusu ocitli na tej nesprávnej strane slovenskej hranice.

Denne čítam nesmierne smutné príbehy Slovákov s roztrhnutým srdcom, ktorí pre slovenskú povinnú štátnu karanténu nevidia svojich blízkych už takmer dva mesiace. Medzi nimi aj takí, ktorí pre strach z nezvládnutej štátnej karantény nemohli ani pochovať vlastných rodičov. Za hranicami sa už cítia totálne vyčerpaní a bezmocní, len ten strach ostáva.


Pri čítaní zúfalých príbehov Slovákov, ktorých „tiež Slováci“ na sociálnych sieťach posielajú prinajmenšom kadeľahšie alebo nech ostanú tam, kde boli doteraz, mňa už aj do plynu, a ktorých premiér Matovič za búrlivého potlesku svojich prívržencov verejne lynčuje ako nebezpečnú nakazenú zver, som si spomenula na mimoriadne silný prejav preživšieho  Mariana Turskeho, ktorý zaznel teste pred pandémiou koronavírusu v Európe 27. januára 2020 v Osvienčime.

Dodnes si pamätám, ako ma jeho prejav paralizoval pred televíznou obrazovkou, tie myšlienky silnej paralely s dneškom. Bolo tesne pred voľbami na Slovensku, keď ešte nikto nevedel, koľko radikálov bude sedieť v novom parlamente. Vtedy som ešte ani len netušila, aký hrôzostrašne aktuálny bude jeho prejav ešte aj po príchode koronavírusu na Slovensko.

Bol január 2020 a na jednom mieste v Osvienčime sa stretlo viac ako 60 prezidentov štátov. Medzi nimi aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová, aby si svet pripomenul 75. oslobodenie nacistického vyhladzovacieho tábora, v ktorom počas druhej svetovej vojny zomrelo viac ako milión ľudí.

Preživší sa počas pietnej spomienky ešte aj dnes pýtali: „Kde všetci boli, keď videli tú nespravodlivosť voči občanom? Kde ste všetci boli? Kde bol svet? Svet, ktorý videl, počul, ale nič neurobil?,“ pýtala sa preživšia Batsewa Daganová, ktorá prítomných prezidentov prosila, aby zabezpečili, aby sa už nikdy a ani nič podobné nikde na svete nestalo.  

Marian Turski prežil Osvienčim aj dva pochody smrti. 27. januára 2020 ani netušil, akú obrovskú aktuálnosť získa jeho prejav na Slovensku po 6. marci, keď v krajine zaznamenali prvý prípad koronavírusu a čoskoro nová vláda vyhlásila povinnú štátnu karanténu v zariadeniach pre tých, ktorí sa chceli vrátiť domov k najbližším. Tú štátnu karanténu, ktorú tak šialene štát nezvláda až rozposiela Slovákom sms, aby sa radšej ani nevracali. Tým Slovákom, ktorých tak dnes „domáci“ nenávidia a ich nenávisť, arogancia a hrubosť zaliala slovenské (a)sociálne siete do takých gradióznych výšin, až z toho mrazí. Z toho stigmatizovania vlastných občanov a spoluobčanov.

Marian Turski, Osvienčim 27. januára 2020 pred pandémiou COVID-19


Marian Turski prežil Osvienčim aj dva pochody smrti. 27. januára 2020 počas spomienky 75. výročia Osvienčimu/foto: FB Zuzana Čaputová

„Moji drahí kolegovia, ktorí ste so mnou zažili miestne utrpenie, ctihodní hostia, vážené zhromaždenie, priatelia.

Som jedným z tých, už iba málo žijúcich, ktorí boli na tom mieste ešte žijúcich takmer do posledného okamžiku pred oslobodením.

18. januára sa začala moja takzvaná evakuácia z tábora Auschwitz . Tá evakuácia skončila po šesť a pol dňoch. Ukázalo sa, že sa jedná o pochod smrti pre viac ako polovicu mojich spoluväzňov. 600 ľudí išlo spolu v kolóne. V súlade so zákonmi pravdepodobnosti sa už ďalšieho výročia nedožijem. Tak to chodí a preto mi prosím odpustite, že sa budem dojímať nad tým, čo budem hovoriť.

Predovšetkým by som chcel niečo povedať mojej dcére a vnučke, ktoré sú tu v sále, ďakujem, že sú so mnou. Ďakujem môjmu vnukovi , ale hlavne mi ide o ich vrstovníkov a mladú generáciu a najmä o tých najmladších a najmenších.

Keď prepukla svetová vojna, bol som násťročný. Za prvej svetovej vojny bol môj otec ako vojak postrelený do pľúc a pre celú rodinu to bola dráma, ktorú rodina prežívala neustále. Moja mama pochádzala z pohraničia medzi Litvou a Bieloruskom. Presne tam armády prechádzali tam a späť, lúpili, znásilňovali, pálili dediny, aby tí, ktorí prídu po nich už nič nenašli. Preto som od otca a matky z prvej ruky vedel, čo je to vojna.

Napriek tomu, že to bolo iba 25 rokov, mal som pocit, že je to tak ďaleko. Že je to tak ďaleko ako naše poľské povstania z 19. storočia alebo Francúzska revolúcia. A to bolo iba 20 rokov. Preto, keď sa dnes stretávam s mladými ľuďmi, tak si uvedomujem, že po 75 rokoch sa im zdá, že už je to únavné. Že ich už téma vojny, téma Holokaustu aj genocídy unavuje. A ja im rozumiem.

Preto vám sľubujem mladí, že vám nebudem rozprávať o mojom utrpení, nebudem Vám rozprávať čo som prežil, ani nebudem hovoriť o svojich dvoch pochodoch smrti, ani o tom, ako som na konci vojny vážil 32 kg a bol som už na hrane života a smrti a na pokraji totálneho vyčerpania. Nebudem hovoriť ani o tom, čo bolo najhoršie. O tragédii odlúčenia s najbližšími , keď po selekcii má človek predtuchu, čo ho čaká. Nie, o tom hovoriť nebudem.


Chcel by som mojej dcére, mojim vnukom a ich generácii povedať niečo o vás.

Vidím, že tu s nami je aj pán prezident Rakúska Alexander Van der Bellen . Spomínate si pán prezident, keď som u vás bol na návšteve v rámci Medzinárodného osvienčimského výboru, keď sme hovorili o tých starých dobách. Vy ste v určitom okamžiku použil takú formuláciu, že Auschwitz nespadlo z neba. Možno poviete, že to je úplne samozrejmé, predsa to naozaj nespadlo z neba. Mohlo by sa dokonca zdať, že je to také banálne konštatovanie, ale je to už určitá myšlienková skratka, ktorá je nesmierne hlboká a dôležitá pre pochopenie podstaty tých vecí.

Moji drahí, poďme sa na chvíľu preniesť v predstavivosti v myšlienkach do ranných 30 rokov v Berlíne.

Nachádzame sa v centre Berlína na Bavorskej triede, tri zastávky od ZOO. Tam, kde je dnes stanica metra, kedysi býval Bavorský park. A jedného dňa v začiatkoch 30 rokov sa na lavičkách objaví nápis Židom nie je dovolené si na tieto lavičky sadať. Poviete si, nepríjemnosť, nie je to fér, je to nepríjemné, nie je to v poriadku. Ale nakoniec, je toľko lavičiek a toľko miesta, kam si môžete sadnúť, nie je to žiadna tragédia.

A v rovnakej štvrti, kde bývala inteligencia, intelektuáli, nemecká inteligencia židovského pôvodu, býval tam Albert Einstein , nositelia Nobelových cien, minister zahraničných vecí … a bola tam aj plaváreň. A tam sa objaví nápis, na túto plaváreň majú Židia vstup zakázaný. Mohli by sme povedať, no, nie je to príjemné, ale nakoniec toľko je miest, kde sa môže ísť človek vykúpať, toľko jazier, toľko kanálov, skoro ako Benátky… a zároveň sa niekde inde objaví nápis, že Židia nemôžu byť členmi nemeckých speváckych telies.

No tak, fajn, keď si chcú zaspievať a si zamuzicírovať, nech si urobia vlastný spolok a tam si spievajú. OK.

Potom sa objaví nápis, že židovské neárijské deti sa nemôžu hrať s nemeckými árijskými deťmi. No tak si budú hrať zvlášť a potom sa objaví nápis, že Židom predávame chlieb a potraviny iba po 17-tej hodine. No tak to už je komplikácia, menší výber, no ale nakoniec po tej 17 hhdine sa tiež nakupovať dá.


POZOR! A už si začínam zvykať na tú myšlienky, že je možné niekoho vylúčiť a že je možné niekoho stigmatizovať!

Že je možné niekoho alienovať. A takto pomaličky plíživo deň po dni si ľudia začínajú zvykať, ako obete, aj kati, tak diváci, svedkovia, tí, ktorým hovoríme „bystanders“.

Všetci si začínajú zvykať. Tí, ktorí sa na to pozerajú, všetci si postupne zvykajú a začínajú si zvykať na myšlienku a ten princíp, že tá menšina, ktorá zrodila Eisteina a iných mnohých nositeľov aj Nobelovej ceny, že táto menšina je iná a môže byť vylúčený zo spoločnosti, že to sú iní ľudia, to sú cudzí, že to sú ľudia, ktorí roznášajú epidémie a to je už strašné! Už to je hrozné a nebezpečné! A to je začiatok toho, čo za chvíľu môže nastať.

A poviem vám, pokiaľ sa nad tým zamyslíme, pripomenieme si slová pána prezidenta, že vtedajší mocní na jednej strane robia svoju politiku chytro, pretože splnia požiadavky tých robotníkov. 1. máj sa v Nemecku nikdy neoslavoval, ale oni urobia voľný deň a dovolenku pre robotníkov. Dokážu zvládať nezamestnanosť, dokážu brnkať na struhu národnej dôstojnosti, Nemci sa vtedy pozdvihli z tej Versaillskej hanby a povedali, poďme povzbudiť svoju hrdosť. A zároveň tí mocní vidia, že tí ľudia pomaličky prestávajú vnímať, že začínajú byť ľahostajní a prestávajú reagovať na zlo. A v tom okamihu si mocní môžu dovoliť urýchliť ten proces zla.

A potom už nastáva rýchla akcia, zákaz zamestnávať Židov, zákaz emigrácie a potom už rýchlo nasleduje odosielanie do get, do Rigy, do Lodži, do

môjho geta, odtiaľ väčšina Židov bola už poslaná do koncentračného tábora, kde boli zavraždení plynmi v nákladných automobiloch a zvyšok sa dostal do Auschwitzu , kde budú moderným spôsobom zavraždení zyklonom B, v moderných plynových komorách.

A tu vidíte, akú veľkú pravdu mal pán prezident. Auschwitz nepadol náhle z neba, ale malinkými krôčikmi cupital a približoval sa, až sa stalo to, čo sa stalo tu.

Moja dcérka, moja vnučka, vrstovníci mojej dcéry a vrstovníci mojej vnučky, nemusíte poznať meno jedného z najslavnejších väzňov tohto koncentračného tábora Prima Leviho. Ten kedysi použil formuláciu, to sa stalo a to znamená, že sa to môže stať a to znamená, že sa to môže stať všade, na celej zemeguli.

Poviem vám ešte jednu osobnú spomienku. V roku 1965, keď som bol na štipendiu v Spojených štátoch, vtedy tam vrcholil spor o občianske práva pre afroamerické obyvateľstvo. Mal som tu česť, že som sa mohol zúčastniť pochodu spolu s Martinom Lutherom Kingom. Už vtedy sa ma ľudia, ktorí sa dozvedeli, že som bol v  Auschwitze pýtali , čo si myslíš, niečo také sa mohlo stať  iba v Nemecku, alebo by sa to mohlo stať aj niekde inde? A ja som im povedal, to môže byť tu u vás, pokiaľ sa porušujú občianske práva, pokiaľ menšiny nemajú zaručené svoje práva a pokiaľ sa likvidujú.

Pokiaľ sa zákon ohýba rovnako, ako sa to stalo v Sellme, tak sa to môže stať. Čo s tým robiť? Je jediné východisko. Je to vo vás, pokiaľ ste schopní hájiť si svoju ústavu, hájiť si svoje práva, váš právny poriadok, hájiť si svoju demokraciu, ktorá spočíva v tom, že sa chránia práva menšín, pokiaľ áno, tak ste schopní to prekonať.

Moji drahí, my v Európe väčšinou vychádzame z judeo-kresťanskej tradície. Ako veriaci aj neveriaci väčšinou prijímajú ako svoj civilizačný kanón hodnôt desatoro. Môj najbližší priateľ, prezident Medzinárodného osvienčimského výboru Roman Gent , ktorý na tomto mieste hovoril pre piatimi rokmi, dnes nemohol prísť, lebo je po ochorení oslabený.

Ale on vymyslel 11. prikázanie: 11. prikázanie, ktoré vychádza zo skúseností holokaustu. Zo skúseností z tej strašnej éry pohŕdania a to 11. prikázanie znie: Nebuď ľahostajný!

A to by som chcel povedať svojej dcére, svojim vnúčatám, a to by som chcel povedať ich vrstovníkom, nech už žijú kdekoľvek, v Poľsku či Izraele, v Amerike, Západnej Európe, Východnej Európe… áno, v tej Východnej Európe je to najmä dôležité, nebuďte ľahostajní ak ste svedkami historických klamstiev!

Nebuďte ľahostajní, keď vidíte, že je minulosť ohýbaná podľa potrieb súčasnej politiky. Nebuďte ľahostajní, keď bude akákoľvek menšina diskriminovaná, lebo podstatou demokracie je to, že väčšina vládne, ale demokracia stojí na tom, že práva menšín musia byť zároveň chránené.

Nebuďte ľahostajní, keď akákoľvek vláda bude narušovať prijaté spoločenské pravidlá, ktoré existujú. Buďte verní 11. prikázaniu:  Nebuď ľahostajný!, pretože pokiaľ  nie, ani nebudeš vedieť, ako na tvojich potomkov nakoniec spadne z neba ten nejaký Auschwitz,“ ukončil svoju reč 27. januára 2020 Marian Turski, preživší aj koncentračného tábora Osvienčim. Celé video s prejavom TU.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *