Zdeno Cíger: „V slovenskom hokeji sa odbornosť i skúsenosti nájdu, ale s charakterom je to výrazne horšie.“

• Nie je možné, aby rodičia mali vplyv cez trénerov na zostavy, kto a kde bude hrať.
• Ak to tak nebude, nebude to mať pre mňa zmysel.
• Slovenský zväz ľadového hokeja zlyháva.
• Éra Hossu, Šatana, Demitru je nenávratne preč.
• Osobné biznis záujmy musia ísť bokom.

Asi v slovenskej ére hokeja neexistuje hokejista, ktorý by vymenil slávu a milióny za lásku k Slovensku tak, ako Zdeno Cíger. V NHL akosi nie celkom obsedel a nepresvedčil ho ani kráľovský zárobok v amerických dolároch. Kým iní slovenskí hokejisti reprezentovali slávne kluby NHL, on sa vrátil do HC Slovana Bratislava, presne tam, kde jeho belasé srdce patrilo odjakživa. Neskôr si založil vlastnú hokejovú akadémiu, pretože sa už nemohol pozerať, ako sa talentované deti z nemajetných rodín nemajú šancu, bez peňazí rodičov, uchytil na ľade. Bývalý hokejový útočník a hlavný tréner slovenskej reprezentácie sa opäť vracia na domáci belasý ľad. V úlohe trénera ho naň pozval nový vlastník HC Slovan Bratislava. Na starosti bude mať dorastenecké tímy. 

Keď si dostal ponuku od nového majiteľa Slovana, čo ti bežalo v hlave? 

Celé sa to zbehlo veľmi rýchlo. V tej rýchlosti ani neviem. Do poslednej chvíle som netušil, či sa to naozaj stane aj skutočnosťou, či je to naozaj pravda, aj keď som sa s majiteľom o tom bavil mesiace predtým. Serióznosť mi hovorila jedno, ale telo a rozum druhé. Neustály stres zo zodpovednosti aj na cestách a neustáleho cestovania hore dole na ľad do Trnavy, boli nad moje sily. Uvedomoval som si, že v Trnave budú sklamaní, ale sám som v posledných mesiacoch cítil, že moje telo zhon a tlak už nezvláda. A jasne to aj dalo najavo. A absolútne mi neostával čas na rodinu, aj keď podporu som vždy dostal. 

Mýlim sa, ak si ťa predstavujem, ako si po poslednom stretnutí s novým majiteľom išiel rovno do svojej akadémie, ktorej si venoval posledných 9 rokov všetok čas, pozeral na ten tvoj syntetický ľad a rozmýšľal, či to dokážeš? Opustiť to, čo si poctivo budoval?

Nič neopúšťam, akadémia  bude prepojená so Slovanom. Všetky priestory budeme naďalej využívať. V priestoroch akadémie stále chlapci bývajú, sú tam predsa doma. Dobudovali sme multifunkčnú halu s podporou Slovenského olympijského zväzu. Opäť sme sa posunuli o krok vpred. A som za to nesmierne rád.

V slovenských podmienkach a aj pomeroch v hokeji, má vôbec takýto osamotený projekt, ako si vybudoval ty, šancu? A môže sa ním vôbec niekto uživiť? Som presvedčená, že to musí byť mimoriadne ťažké…

Nie je to biznis, aspoň v našom prípade. Od detstva mám hokej rád. Snažil som sa niečo vytvoriť a splniť si sen. Venovať sa mládeži po skončení aktívnej kariéry. Možno zanechať odkaz. Nechcel som z akadémie robiť biznis, nemám na to povahu, možno aj preto to nie je ľahké. Do tohto projektu som išiel s úplne inou filozofiou. Uživiť sa zo súkromných akadémií dá, čo som počul (smiech), ale opäť by to nebolo o deckách z ulice, ale vrchných 10 000. To už je iná filozofia.

Ak by si si nezarobil v minulosti, mohol by si sa vôbec pustiť do takéhoto projektu?

Investoval som aj svoje, ale utiahnuť réžiu akadémie z vlastných úspor nie je možné. Sme odkázaní na sponzorov a podporu štátu. V minulosti výrazne pomohla pomoc z ministerstva vnútra cez Prevenciu kriminality, Nadácie Stars for Stars, Poštová banka, Ministerstvo školstva SR a ďalší sponzori ako aj pán Hrubý, nový majiteľ HC Slovana Bratislava, plus iní ľudia, ktorí verili a veria našej vízii. Už roky dozadu by som akadémiu musel zavrieť nebyť ich finančnej podpory. Všetkým našim sponzorom patrí naša veľká vďaka, naozaj by som to sám neutiahol, aj keď sa snažím pre decká robiť maximum.  

Ako to teda bude s Akadémiou Zdena Cígera ďalej?

Filozofiou  je udržať akadémiu ako fungovala doteraz. Akurát sa mení spolupráca. Už nebudeme cestovať do Trnavy, to čo bolo v Trnave sa teraz presunie na Slovan. Budeme hrať pod Slovanom, naši chlapci budú hosťovať a zároveň obliekať slovanistický dres. Spoločne bojovať za Slovan.  

Asi to nebolo ľahké, prísť do Trnavy a oznámiť klubu, že tam končíš. Keď som s tebou robila rozhovory, nikdy si nezabudol povedať, ako ti tam pomohli, keď si s chlapcami ostal pre zákulisné hokejové súboje bez ľadu…

Samozrejme, že ma to mrzí voči Trnave aj vedeniu, ktoré nám poskytlo vynikajúce podmienky, ale logistika bola veľmi náročná nielen pre mňa ako každodenného autobusára a trénera v jednom, ale aj pre chalanov a ich rodiny. Z tohto hľadiska je pôsobenie a spolupráca v Slovane ideálny projekt. 

Predpokladám ale, že aj pre HK Trnava bolo výhodné, že si tam pravidelne vozil svojich hráčov. Mladí k tebe dodnes vzhliadajú a tvoji hráči pomohli aj k titulu Trnavy, dorast postúpil do extraligy aj vďaka tvojim hráčom z akadémie.

Bolo to obojstranne, vzájomná spolupráca bola výborná, vytvorilo sa konkurenčné prostredie a naozaj nám tam poskytli skvelé podmienky. Spolupráca trénerov a vedenia bola na vysokej úrovni. S Romanom Strakom sme sa naozaj dopĺňali. Každý o každom vedel. Radili sme sa navzájom. Mali sme spoločný cieľ. Vychovať čo najviac hráčov platných pre slovenský hokej. Chlapci, ktorí napredovali boli posúvaní do vyšších kategórii, dostávali priestor v kategóriách, o ktorých by sa im v iných kluboch ani nesnívalo. V každého záujme bolo urobiť maximum. Aj vďaka tomu sme sa spoločnými silami posunuli do extraligy dorastu, kadeti sa umiestňovali vo vrchných priečkach celoslovenskej súťaže.

Vysvetlili ste si to v Trnave?

Mrzí ma to, ináč sa nedalo. Takáto ponúka sa neodmieta, plus tá nešťastná logistika. Každý na mojom mieste, v mojej situácii, by sa rozhodol rovnako. To sme si s Adrianou Hosťoveckou, prezidentkou klubu, vysvetlili. Pochopila. Uznala, že Slovan je Slovan. 

Srdcom aj dušou si Slovanista. Vieš si predstaviť, že by tvoje srdce stratilo belasú farbu? Čo by sa muselo stať?

Na tie roky sa nedá zabudnúť. V Slovane som prežil najkrajšie roky svojho hokejového života. Úspechy, víťazstvá, ale aj prehry. Ak to bude v mojich silách, urobím všetko preto, aby som to tejto značke a klubu vrátil. S radosťou budem odovzdávať svoje hokejové skúsenosti tam, kde som zažil najplodnejšie obdobie svojej kariéry. Návrat do Slovana je celkovo pre nás v akadémii ďalšia výzva. Aj napriek tomu, že nikto nevie ako táto spolupráca môže dopadnúť, ale akadémiu môže posunúť. Bude viac času na tréningy, regeneráciu, rodinu, pripadne na školu, keďže nám odpadlo únavné cestovanie. Všetci sa tešia, vrátane rodičov aj chalanov. 

Dá sa takáto trénerská pozícia vlastne robiť na dvoch stoličkách?

Nie, v hre nie sú dve stoličky. Ja budem tréner 1. ligy dorastu na Slovane a Mira Miklošoviča si beriem do tímu. Je našou súčasťou roky a stále má čo ponúknuť a odovzdať mladým hráčom. 

Povedal si, že  Slovan bude mať prvú ligu dorastu. Budú teraz tri kategórie. Kadeti, extraliga a prvá liga. Tí, čo sa nedostanú do extraligy, môžu takto hrať práve prvú ligu. Bude im to stačiť? Ako ich budeš motivovať a ako to vysvetľovať aj sklamaným rodičom neextraligových hráčov? Vieme, akí vedia byť niektorí rodičia…

Je to dobre pre všetkých hráčov, lebo veľa chlapcov by sa nezmestilo do zostavy a museli by pristúpiť na hosťovania v iných kluboch, ako bolo zaužívané roky. Hoba, Ružinov, Hamuliakovo, prípadne iné kluby. Takto môžu hocikedy zasiahnuť do extraligy dorastu. Tí najšikovnejší z extraligy dorastu môžu dostať priestor v junioroch. Kadeti, výnimoční v ich kategórii zasa v 1. lige dorastu. Dohodli sa už vzájomné konfrontačné zápasy. Presne tu sa môžu ukázať, čo v nich je. Je to na nich. Čiže motiváciu majú. Musíme vytvoriť konkurenčné prostredie. Pozitívne je aj to, že aj to, že v mládežníckych kategóriách je veľa hráčov a na poslednej tréningovej rade sme začali zvažovať otvorenie ďalšieho tímu v kategórii kadetov, keďže počty sú dostačujúce na dve mužstvá. Presne takto to funguje vo vyspelých hokejových krajinách, ktoré disponujú väčším počtom hráčov. Verím, že to presne takto pochopia aj všetci rodičia. Vďaka tomu je aj väčšia šanca vychovať perspektívnych hráčov, aj keď to je pre klub finančne náročnejšie.  

Podľa teba je dôležité, aby všetci mládežnícki tréneri navzájom komunikovali a mali prehľad o všetkých kategóriách. Od prípravky až po starší dorast. Naozaj to ide? Naozaj dokážu tréneri ťahať za jeden povraz a jeden tím? O zákulisí hokeja na Slovensku sa totiž už toho popísalo veľa a nie celkom pozitívneho…  

Iná cesta jednoducho neexistuje. Ak to tak nebude, nebude to mať pre mňa zmysel. Vedenie trvá na zmene a prioritou nového majiteľa, pána Hrubého, je reštart a skvalitnenie mládežníckeho hokeja. Bez tejto vízie by som do toho nešiel. V tom si rozumieme. Som rád, že rovnako to vidia aj hokejoví srdciari Rišo Kapuš a Rudolf Jendek.

Budeš mať vplyv na to, s kým budeš spolupracovať ako tréner?

Všetky kategórie musia navzájom spolupracovať, inak to nejde a zásadné zmeny sa neudejú. Bez vzájomnej spolupráce sa nič nezmení. Musíme jeden o druhom vedieť a mať rovnaký cieľ. Byť kritickí, nároční, vzájomne rozhodovať o hráčoch. Tých šikovných posúvať do vyšších kategórii, prípadne hráčov s nedostatkami presunúť nižšie. Všetko musí byť posudzované len na základe výkonnosti, disciplíny a predpokladov. Osobné biznis záujmy musia ísť bokom. Tréneri musia ustáť tlak a vplyvy rodičov a nesmú sa nechať ovplyvňovať. Tu sa ukáže charakter jednotlivcov. Stále tvrdím, že v slovenskom hokeji sa odbornosť i skúsenosti nájdu, ale s charakterom je to výrazne horšie. Alebo to ustoja alebo sa to vyselektuje samo, prirodzene. Ako aj pri hráčoch. Nie je možné, aby rodičia mali vplyv cez trénerov na zostavy, kto a kde bude hrať. To sa jednoducho musí skončiť.

Naposledy, keď sme spolu robili veľký rozhovor pre Dalito, si povedal, že hokej sa na Slovensku, ten najvyšší, neuberá správnym smerom. Máš pocit,  že sa za tie dva roky niečo zmenilo? Zlepšilo?

Zatiaľ nie. Stále nenapredujeme, práca s mládežou stagnuje, ak nemá rovno zaradenú spiatočku. Už v mládežníckych kategóriách  musíme nastaviť konkurenčné prostredie a skvalitniť súťaže, aby bolo z čoho vyberať. Dodnes chýbajú jasné pravidlá. Slovenský zväz ľadového hokeja zlyháva. Pomoc smerom ku klubom je pomalá a nedostatočná. Toto všetko má nedobrý vplyv na mužský hokej aj reprezentáciu. Veľa roboty nás ešte len čaká. Naozaj sú už nutné veľké zmeny, aj v myslení. Roky sa nevychovávajú hráči platní  aj na medzinárodnej scéne. Éra Hossu, Šatana, Demitru je nenávratne preč. A je otázne, či „sa v kluboch“ v najbližšej budúcnosti aj vychovajú. Je na nás všetkých v hokejovom hnutí, ako sa s tým popasujeme. To je presne tá tímová práca!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)