Miroslav Dráb: „Z posledných hokejových kongresov som nemal dobrý pocit.”

Miroslav Dráb pri potulkách Dalito po hokejovom Slovensku je zatiaľ najmladší funkcionár, ktorý si sadol do hlavného kresla hokejového klubu. Spoznala som ho na základe výberu, ktorý si podľa dohody 5:5, teda na úvod 5 klubov prezident SZĽH a 5 klubov Dalito, vybral Martin Kohút. Miroslav Dráb mal iba 24, keď začal riadiť MHK Dolný Kubín.  Bývalý hráč, dnes funkcionár aj tréner aj o údajnej korupcii v reprezentácii, o Zdenovi Cígerovi a aj chybách, ktoré sa dajú vždy napraviť.

Klub riadite už 15 rokov.  Takže môžete porovnávať, ako to fungovalo pred a po novom vedení SZĽH.

Určite sa podarila modernizácia matriky, lebo dovtedy sme museli pre každú maličkosť cestovať do Bratislavy. Bolo to náročné finančne aj časovo, na druhej strane sme sa zasa viac stretávali osobne a hovorili o problémoch. Ale jednoznačne je elektronický systém oveľa jednoduchší a rýchlejší.

To je všetko čo sa zmenilo?

Nie, tých vecí, ktoré sa zlepšili je oveľa viac. V rámci propagácie je to oveľa lepšie vďaka novej webovej stránke, ale aj vďaka Facebooku. Zo strany SZĽH sa podarilo zrealizovať modernizáciu viacerých štadiónov. V spolupráci so SZĽH sa taktiež zlepšila podpora a propagácia parahokeja na Slovensku.

Viem o tom, že niektoré kluby po upratovaní v matrike  prišli o peniaze a prilepšili si tí, ktorí reálne vychovali reprezentantov, je to aj váš prípad?

Áno, to je pravda. Sme malý klub, ktorý má filozofiu vychovať čo najvyšší počet kvalitných hráčov do 9. triedy v rámci hokejových tried a potom o nich prejavujú záujem v extraligových kluboch. Nehráme sa na niečo, na čo nemáme a zatiaľ ani mať nebudeme. Ale vždy sme vychovali chalanov, ktorí hrali v mládežníckych reprezentáciách, naposledy napríklad Andrej Košarišťan je reprezentant Slovenska, ktorý u nás vyrastal a chodil do školy. Taktiež sme vychovali hráčov ako Martin Réway, Tomáš Rusina, Dominik Jendroľ a ďalší. Konečne aj za to sme už dostali nejakú odmenu. Predtým sme hráčov museli dávať zadarmo a kluby medzi sebou bojovali. Často bola medzi nimi nevraživá konkurencia a hádky s rodičmi. Dnes je ten systém oveľa lepší.

V kluboch ale hovoria o hádkach o hráčov dodnes. Dokonca prezidentka HK Trnava hovorí o „obchode s bielym mäsom“.

Nemôžem to potvrdiť, my tu máme veľmi dobré vzťahy s okolitými klubmi, či to je Námestovo, Ružomberok, Martin, Liptovský Mikuláš. Každý o deti vo svojom meste bojuje. Vytvárame ale také podmienky, aby od nás dieťa neodišlo. Pomáha nám mesto Dolný Kubín aj SZĽH a samozrejme rodičia. Snažíme sa im spoločne vytvoriť také podmienky, aby nemuseli chodiť 17 km inde. Dnes, keď má rodič kvalitu tam kde žije, tak nebude dochádzať inde, však je to pre neho časovo a aj finančne náročné. Samozrejme sú výnimky, ale keď raz niekto niekde nechce byť, tak nech ide, ale u nás na Orave a Liptove sa to naozaj nedeje.

Regionálny manažér platený SZĽH je pre vás prínosom?  Viem o prípadoch, kde je odborne slabší ako ľudia v klube, ktorým má radiť.

Tiež mám na toto názor, že manažér, ktorý k nám príde, by mal byť minimálne na takej úrovni, ako je náš šéftréner alebo tréneri, aby si mohli vymieňať skúsenosti a nastaviť lepšiu metodiku. Mal by prísť s novými víziami, ktoré by nás všetkých posunuli vpred.

Konkrétne?

Kedysi k nám zo SZĽH chodili naozaj odborní metodici. Tréner, ktorý mal naozaj niečo za sebou, to sa mi naozaj páčilo. Ako riaditeľ klubu totiž nemusím byť tak odborne podkutý. Kedysi k nám prišiel regionálny metodik a povedal, pán Dráb, tí tréneri sú super, ale skúste to takto a takto. Sadli sme si spoločne s trénermi, vysvetlili sme si to a naozaj to bola odborná diskusia, ktorá nás posunula. Takže je jedno ako nazveme regionálnych manažérov, ale kedysi  to boli naozaj metodici, bol to naozaj odborník, ktorý chodil aspoň raz do mesiaca na tréningovú jednotku. Neohlásene. Prišiel, sadol si na tribúnu a písal a kreslil a potom diskutoval. To nebolo o tom, že ááá, zle robíš, prídete o peniaze, ale nás posúval.

Takže teraz to podľa vás nemá odbornú úroveň?

Má to určitú odbornú úroveň, avšak, treba to ešte prispôsobiť dnešným podmienkami, ktoré sú nastavené vo svetovom hokeji.

Pán tréner Bukáč ml. pre Dalito povedal, že tu tridsať rokov vychovávame deti rovnako a svet nám uniká.

Nemyslím si, že sa rovnako vychováva ako pred tridsiatimi rokmi, zmena tréningov je badateľná. Aj vďaka seminárom, ktoré organizuje zväz, prichádzajú tréneri do klubov s novými metódami prípravy hokejistov.

Čo by teda slovenskému hokeju teraz pomohlo?

Tých aspektov je veľa. Jedna vec je infraštruktúra, ktorú beriem osobne, lebo tiež mám syna hokejistu. Asi do štvrtej triedy je, ako vyzerá zimák, deťom jedno. Je mu jedno akú má šatňu, či má sprchu. Postupne im to však začína vadiť, keď je stará šatňa, keď netečie teplá voda, a hlavne to, keď po tréningu nemá čo na štadióne robiť. Často chodím do zahraničia a tam, keď dieťa vojde, tak tam chce ešte po tréningu ostať. Chce si ešte zastrieľať, je tam gymnastická hala a všeličo iné, čo ho ďalej motivuje, že chce byť hokejista a samo na sebe ešte pracuje. Deti sa tam po tréningu neponáhľajú preč, lebo tam nemajú čo robiť alebo sa mu tam nepáči, lebo je mu zima a celkovo sa tam necíti komfortne. To isté platí aj pre rodiča, ktorý dieťa privezie a môže si zacvičiť vo fitnesse alebo si sadnúť do kaviarne a v teple sa pozerať na tréning. Určite je to lepšie, ako keď stojí zamrznutý pri ľadovej ploche. Potom sú to aj hodiny tréningov. Kedysi to bolo tak, že nebol problém tréning pre deti ráno o siedmej. Tá doba sa však posunula. Rodičia majú väčšie povinnosti. Táto ranná doba je už dávno preč a preto treba hľadať rôzne iné spôsoby, ako odľahčiť rodičom dochádzanie alebo vstávanie. Musíme sa prispôsobiť dobe a práve to sa niekde nedeje, lebo komerčnosť niekde prevyšuje nad výchovou detí. No a hneď s týmto všetkým je vzdelávanie trénerov a ich platenie.

Sú platení slabo?

V kluboch by hlavne aspoň polovica trénerov mala byť profesionálna, profesionáli, ktorí sa tým živia a samozrejme ich to aj baví. Dieťa to okamžite vycíti, aj rodičia. Vycítia, keď tréner príde z nejakej roboty uťahaný a upotený a samozrejme sa nemôže až tak sústrediť na tréning, lebo myšlienkami je ešte niekde inde. Keď ako profesionál ráno vstane, môže popremýšľať, vie, že má tréningy dva alebo tri, má to svoj proces, príde na štadión, otvorí šatňu, chlapcov privíta a ďalej sa vlastne stáva ich druhým otcom. No a potom to je aj vzdelávanie trénerov, školenia, keď je dobre zaplatený, môže si aj dovoliť sa samovzdelávať. Nehovorím, že školenia musí trénerom platiť hokejový zväz, nech si to zaplatí sám, veď potom môže trénovať aj v zahraničí ak chce.

A kto to teda má platiť?

Momentálne je to dobre nastavené, že zväz prispieva samotným trénerom na vzdelávanie. Klub si trénera nejaké roky nechá a potom sa mu aj lepšie investuje do vzdelávania.

A vy to v klube takto robíte?

Áno.

Všetci sme na tom v hokeji zle, vy ako kluby a my ako fanúšikovia. Celé roky už bojujeme iba o záchranu. Toto čo hovoríte, to by nás zachránilo?

Samozrejme to je iba časť. Potom je tu ešte spoločnosť. To, čo sa na Slovensku deje má na hokej vplyv. Aj to, aké pohodlné deti vychovávame.  A to už záleží od rodičov. Veď keby som sa aj ja nevenoval synovi, tak netrénuje. Takže je to nejaký spoločenský status, že  rodičia dnes na deti nemajú čas a od malička s nimi nepracujú. Potom v piatej triede priberie alebo nemá čo robiť, tak si povedia, tak ho dajme na nejaký šport, tak ho dajme na hokej. Ale to dieťa si dovtedy nevybudovalo vzťah k športu, tak ako seriózne bude potom trénovať?

Ale možno by viac detí športovalo, keby na to rodičia mali peniaze. Veď aj zlatá generácia predsa len vyrástla v inej dobe, kedy to tak ešte o peniazoch nebolo. Predsa len ako tak štátny systém fungoval .

Určite to dnes nie je len o peniazoch.

A vy si myslíte, že keď sa vylepší infraštruktúra a postaví sa viac štadiónov, že rodičia budú mať viac času aj peňazí?

To nie, len to už bude iné v tom, že ten čas, ktorý si predsa len nájdu a prídu na kultúrny štadión, tak to už budú vnímať inak. Veľa ľudí teraz začalo športovať, behať, fitness a podobne.  A keď na kvalitný štadión príde rodič s tým, že tu máš tréning, ja si teraz idem hore zacvičiť, tak, ako je to napríklad u Gáboríka, tak už je to zasa nejaký posun. To sú také malé kroky, s ktorými treba pracovať.

Ale to sú všetko veľké investície, vy na to máte?

Momentálne hľadáme možnosti spolupráce mesta, SZĽH a štátu.

Čo ste pre to urobili v Dolnom Kubíne vy?

Samozrejme, aj my sme v Dolnom Kubíne museli niečo pre to urobiť, aby sme zdvihli počet detí. Ešte pred 5-6 rokmi to bolo zlé. Neboli ani domáci tréneri, lebo až teraz konečne dorástli. Keď urobia miestny nábor, urobia ho najlepšie, lebo oni sa tu navzájom všetci v meste poznajú a vedia to vysvetliť rovno na ulici. Je to jednoducho komunita, z ktorej vznikla aj škola korčuľovania, z ktorej  zasa vznikol hokejový projekt. Najprv sme totiž museli deti naučiť korčuľovať a potom ich lákať na hokej. Škola korčuľovania je projekt, kde chodia deti posledného ročníka materskej školy a 1.-4. ročníky základných škôl v rámci vyučovania.

To chodia tréneri po školách?

Samozrejme, obehnú si školy, dohodnú sa a časť detí z toho príde potom aj na hokej. Pred štyrmi rokmi sme si osvojili český model, že sme od prvej triedy, asi 50 m vzdialenej základnej školy, povedali rodičom, že keď chodia na hokej, bolo by dobré, keby chodili spolu do triedy, veď sa poznajú. Po dohode s pani riaditeľkou, dvakrát do týždňa po vyučovaní príde tréner 11,20 hod do triedy. Zoberie si deti na štadión, kde majú vlastné šatne, prezlečú sa a idú na tréning. Osprchujú sa, prezlečú a tréner ich zavedie späť do školy na obed. Naobeduje sa s nimi a o druhej ich zavedie do družiny. A to je presne to odbremeňovanie rodiča, že minimálne dvakrát do týždňa si to dieťa zoberie o štvrtej poobede a môže ísť ešte na angličtinu, výtvarnú, husle, ale má po tréningu. A presne na toto potrebujeme profesionálnych trénerov. Jednoducho sme malý klub a musíme robiť čokoľvek, aby čo najviac detí hralo hokej. V Dolnom Kubíne máme veľmi šikovných a ambicióznych trénerov.

Roky chodíte na kongresy, myslíte si, že zmena vedenia bola naozaj nutná, a že ešte máme šancu úpadku slovenského hokeja zabrániť?

Istým spôsobom to bolo vynútené nielen hnutím, ale celou spoločnosťou. Ľudia si mysleli, že budeme majstri sveta každý rok, pritom sme malá krajina. Veľké hokejové krajiny, kde je aj veľa ľudí a veľa hokejistov, tie sa posunuli niekde inde. Samozrejme, že sme na Slovensku zaspali, zmena bola určite potrebná. Prišla nová doba, nové veci, informačné systémy sa posunuli dopredu.

Dobre, ale aj Fínsko je malá krajina…

Samozrejme, že je to aj mentalitou. Jeden pán mi raz povedal, že pán Dráb, keď sa v Škótsku narodí dieťa, tak hrá rugby a futbal, je to priorita štátu. Ľudia sú tam nastavení a všetci to akceptujú. Samozrejme, kto chce hrať hokej, tak mu trošku pomôžu nech sa hrá, ale priorita je daná. Vo Fínsku to je lyžovanie a hokej. A na Slovensku … máme strašne veľa športov na takú malú krajinu, a všetci chcú byť všetko. Dnes, keď ste majster sveta v šípkach, nechcem nikoho uraziť, tak si urobíte zväz a môžete získať peniaze. Takže je to aj o štáte, ako je nastavený. Je to správne, lebo je to určitým spôsobom liberálne, ale potom nedosiahneme vytúžený úspech, lebo sme malá krajina.

A ten kongres?

Z posledných hokejových kongresov som nemal dobrý pocit. Kedysi boli totiž lepšie pripravené materiály, ktoré sa predtým reálne rozdiskutovali a kongres bol väčšinou spoločenskou udalosťou, dôležitou na kontakty a osobné stretnutia. Keď prišiel niekto nový tak sa predstavil, zoznámili sme sa a naozaj sa už doťahovali iba maličkosti.

Čo sa teraz stalo, že hokejová odborná verejnosť je taká rozskupinkovaná?

Asi majú funkcionári väčší tlak od sponzorov, štatutárov miest a celkovo aj od rodičov. A k tomu má ešte každý aj svoje ambície. Kedysi sa niečo dohodlo v klube a to platilo. Dnes do toho, ako počúvam,  hovoria sponzori a tak funkcionári v prvom rade rozmýšľajú, čo bude najlepšie pre ich klub. Kto vypadnúť, kto vystúpiť…

To vyzerá tak, akoby ste na kongrese ani nevedeli o čom hlasujete. Príkladom sú aj Nové Zámky, ktoré v 1. lige zachránil extraligový tím.

Schválili to všetci. Osobne chodím na kongres pripravený a hlasujem s plným vedomím a svedomím. Nové Zámky naozaj neporušili pravidlá. To, že je to pravidlo diskutabilné súhlasím, ale kongres to tak schválil. Samozrejme, treba to zmeniť.

Dobre, ale nie je to o tom, že pravidlá dodržiavame, lebo si ich ohýbame?

Súhlasím, ale veď to je presne o nás. Presne na to je kongres, to sme my Slováci, potom hádžeme špinu jeden na druhého, pritom sme si to sami odsúhlasili. Takže teraz to môžem iba kritizovať, ale musím to akceptovať.

Idú majstrovstvá sveta, fanúšikovia tŕpnu ako dopadneme, či nevypadneme…

Ja to beriem pozitívne a so synom sa veľmi tešíme. Verím im, že v tíme bude to najlepšie čo máme. Verím, že chalani prídu ešte zabojovať, a na Slovensku urobia takú klímu, že my ešte vybojujeme štvrťfinále. Vôbec to nevidím negatívne, veď hráme doma, tak si to poďme užiť! Takže ja mám opačnú rétoriku, ja im fandím, celému hnutiu. Slovenský zväz ľadového hokeja je presne ako rodina, kde všetci chcete pre dieťa urobiť  maximum. Zväz je naše dieťa a chceme mu to najlepšie a treba ho podporiť. A najlepší fanúšik je vtedy, keď sa nedarí a práve vtedy podá pomocnú ruku a nie len kritizovať. Treba si povedať čo treba zmeniť, v kľude si sadnúť a urobiť to.

Robí sa to takto teraz?

Myslím si, že áno, lenže je tam aj veľa osobných ambícií ľudí, ktorí skončili s hokejom, chceli niečo robiť, nepodarilo sa im to a hlavne tí, čo boli úspešní hokejisti, tak teraz, s prepáčením, medzi sebou sa bijú, čo hokeju nepomáha. Verím tomu, že pán Kohút  dal do toho maximum a určitým spôsobom to aj stmelil. Pomohol aj  parahokeju a dnes sme už robili prvý historický medzinárodný parahokejový turnaj na Slovensku. Cesta je veľmi ťažká, ale bez toho, aby sme si navzájom pomohli a vymieňali si skúsenosti a informácie to nepôjde. Život je veľmi krátky….

Myslíte si, že rozhovory o hokeji, ktoré Dalito robí v spolupráci so SZĽH tomu pomôžu?

Beriem to pozitívne, lebo vždy je na niečom aj kúsok pravdy. Som rád, že to pán Kohút umožnil. Samozrejme sú tam aj emócie, ktoré pravdu skresľujú, ale treba o týchto veciach diskutovať a aj o nich informovať fanúšikov. Určite si z tých hokejových článkov niečo pozitívne SZĽH zoberie. Ľudia sa aj viac dozvedia a možno sa na niektoré fámy budú aj inak pozerať. Najviac sa smejem na fámach o korupcii v reprezentáciách. Lebo si myslím, že tréner do reprezentácie zoberie vždy tých najlepších. Osobne som sa s tým nestretol ani ako tréner a ani inak. Ani mi to nikto neponúkol. (smiech) Určite ale netreba zabúdať na úctu k starším a skúsenejším.

Dobre, ale to by malo potom platiť aj v prípade kauzy Zdeno Cíger a bojkot reprezentantov.

Áno, všetci tréneri vedeli, prečo nezoberú pozíciu reprezentačného trénera. Bola tam vtedy veľmi zlá klíma. Celý národ čakal niečo, čo ani nevedel čo. Hráči boli medzi sebou pohádaní a navzájom si vyčítali, kto do reprezentácie išiel a kto nie a prečo. Vtedy to zobral Zdeno.  A to, čo sa potom stalo, to určite nebolo voči nemu férové. Ak mal odísť, tak určite inak.  Chyby sa robia, ale chyby sa dajú aj napraviť.

Hokeju by pomohlo najviac to, keby sa všetci preň naozaj spojili…

Ale to nepôjde, lebo keď sa pozrieme na slovíčko všetci, tak kto je to všetci? Skôr by som povedal, že gro ľudí, ktorí sa spoja vytvoria potrebnú väčšinu, lebo vždy budete mať niekoho, kto s vami nebude súhlasiť aj keby neviem čo bolo.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Úryvok z rozhovoru s Miroslavom Drábom:

https://www.youtube.com/watch?v=LXeHezprYdU&feature=youtu.be